Zlatovláska

    Kde bolo, tam bolo, na niektorom z koncov sveta, bol jeden zámok a v tom zámku žil kráľ. Kráľ bol zaľúbený do panej vedľajšej krajiny, lebo bola neuveriteľne krásna (o čo sa postarala zväčša plastická chirurgia). Avšak kráľa odmietla a tak za ňou poslal svojho najlepšieho sluhu, ktorého všetci volali Hlavička. Niežeby to nejako súviselo s jeho inteligenciou, práve naopak a k tomu, mal strašne veľkú hlavu. On si však myslel, že jeho prezývka vznikla z múdrosti, ktorou oplýval (však mal IQ až 25!) Hlavička sa teda vybral za kráľovnou. Vysadol na svojho starého plesnivejúceho somára a doterigal sa pomaly až do kráľovstva, keď v tom zbadal, ako sa na brehu rieky mece zlatý kapor.

    „Mal by som mu pomôcť“- prebehlo mu hlavou. „Ale hlad je hlad.“ Keď už prišiel večer, Hlavička odložil kosti z kapra na bok a opäť vysadol na svojho somárika a pokračoval v ceste. Vtedy zbadal, ako sa malý havran snaží skryť pred orlom, ktorý naňho práve letel. Hlavička sa zamyslel, vytiahol luk, napol tetivu a jednou ranou skolil orla aj havrana. „Zase bude raz hostina“ potešil sa, keď vtom zbadal vo veľkej sieti trepotať sa sovu. Vzrušený sa rozbehol k nej, ale pre svoju miernu kreposť sa potkol a sovu nechcene vyslobodil. Ona sa vo vzduchu otočila a pustila na Hlavičku svoj produkt, zrejme na znak vďaky. Hlavička sa nadávajúc vrátil k oslovi a pomaly dorazil do zámku. Keď sa Zlatovláska dozvedela, že k nim prichádza hosť, prikázala sluhom, aby jej pripravili najkrajšie šaty, po dvoch rokoch ostrihali nechty a umyli špinu medzi prstami, no a potom ju odniesli na trón. Keď však Zlatovláska zbadala Hlavičku, naplo ju a rýchlo si vymyslela príbeh o stratenom prsteni, kvôli ktorému sa nemôže vydať. Hlavičkovi sa zlomila sebadôvera a rozhodol sa že sa utopí. Ako sa však hodil do vody, tá sa zavlnila a so zvukom odgrgnutia vypľula Hlavičku na breh. Za ním letel aj prsteň, to bolo pre prípad, žeby sa chcel Hlavička vrátiť.  Tomu ale hneď nedošlo, čo má s prsteňom robiť. Po hodnej chvíli, keď zistil, že nie je jedlý a vrátil sa mu cez jeho tráviaci trakt späť, ho odniesol princeznej. Tá sa naňho opäť s nechuťou pozrela a poslala ho zabiť obra, ktorý vraj už dávno plieni jej krajinu. Hlavička sa teda vybral obra hľadať, a keď ho našiel tak ho vyzval na súboj. Ten sa iba zasmial a snažil sa Hlavičku zašliapnuť. Ako mu ale nohu kládol na jeho veľkú hlavu, pošmykol sa a zlomil si ju. Zákerný Hlavička túto situáciu využil a nohu, ktorú mal ako dôkaz priniesť do kráľovstva mu odrezal. Zlatovláska bola z neho už zúfalá a tak mu dala poslednú úlohu s nádejou, že konečne niekde zakopne. Princezná ho poslala po zázračný šampón na vlasy, ktorý strážia dva draky, ktoré neustále chrlia oheň. Hlavička sa teda vybral aj za nimi. Keď však prišiel na miesto, kde mali byť, našiel len dve prerastené salamandre, ktoré si opekali špekáčiky a s úsmevmi ho privítali.

    „Kvôli tej historke k nám nikto nechodí“, rozprávali mu a ako darček zato, že ich navštívil, mu dali trochu šampónu. Hlavička šťastný, že splnil všetky tri úlohy sa vrátil k zlatovláske, ktorá nemala na výber a musela s ním odísť do krajiny jeho kráľa. Keď ju však ten zbadal, s hnusom zasmrkal a povedal:

    „Aspoň si si mohla prefarbiť vlasy, už ti vyrástla tá blond“. Následne ju nechal odviesť za hranice, kde ju pustili a podľa niektorých sa zbláznila, podľa niektorých si odišla zarobiť do Nemecka ako óperka, no niektorí tvrdili že ju videli hrať v Shrekovi treťom. Tak či onak, Hlavičku ako veľkého hrdinu privítali, no následne, ako veľkého blázna, že si nevšimol, aká je Zlatovláska špata, ho hodili do väzenia. A preto, keď uvidíte niekoho prefarbeného na blond, nikdy nedúfajte, že lietadlo bude v piatok nafukovačka krát dva.

Fredi