Začiatok

    A zajtra to bude zase iné. V tom je život taký nádherný. Nič nie je také isté. Aj keby sa vám to zdať mohlo, každé zakopnutie, každý pohľad, každý úsmev, každé žmurknutie či zakoktanie sa má svoj jedinečný odtieň. Zajtra to bude zase o niečom inom, no nerozmýšľam nad tým. Život ma naučil... vlastne ani nie tak život. Neviem ako „To“ nazvať. „To“, vďaka čomu teraz dýcham, lietam, prechádzam chodníčkami, poznávam farebné duše, radujem sa a žasnem. Nie je správne „To“ nazvať životom. Život si do úst berie každý. Nadáva naň, obviňuje ho za každú nestihnutú akciu či premeškanú žúrku. Vylieva si na ňom zlosť kvôli neurobenej skúške a dokafranej maturite. Môže za to že nám zhoreli koláče ale aj za to, že ma na ulici zase raz otravovala kopa žobrákov. Moje „To“ teda nemôže byť život. Ale, aby ste pochopili o čom tu vlastne točím, mal by som predstaviť, ako býva dobrým zvykom. Volám sa Kiko. Mám 18 rokov a .... . Koniec koncov, na tom asi prídete sami. Rozhodol som sa vám napísať svoj príbeh, ktorý je zaručene skutočný. Takto nejako to píšu veľký spisovatelia a vydavateľstvá s menom, nie? Určite v mojom krátkom príbehu nájdete drobné odchýlky, ale to len pretože... , aj na to prídete isto sami. Každopádne, viem že sa vám to bude zdať neuveriteľné, ako sneh v Máji. Keď sa cez zelenú lúku preženú snehobiele krištáľové vločky. Každý sám sa presvedčil na vlastnej koži, že Perinbaba má zmysel pre humor a iróniu. Pardón. Použil som zlé pomenovanie. Či rod. Neviem. Keď som bol ešte hore, prinieslo sa ku mne mnoho mien. Boh, Alah, Jahve, Jehova, Pani, dokonca aj rôzne stromy, Satan, Diabol alebo proste meno nositeľa myšlienky. Síce ma vychovali v kresťanskej viere a celý čas ako som bol hore som vedel v čo som veril, teraz, ako sa mi otvárajú dvere.... . Ak ste zo mňa zmetení, verte, aj ja som bol. A nebolo pre mňa ľahké pochopiť čo sa deje. Vlastne, nemal som to ľahké ani v bdelosti. Zase ale zachádzam do detailov bez toho, aby som vás oboznámil so začiatkom. Tak by sa to malo robiť. Úvod, jadro, záver. Pracujme podľa tabuliek, vtedy je všetko jednoduchšie a čitateľ má tak pocit že je súčasťou príbehu. Vtedy sme si všetci rovní. Ja s touto myšlienkou vrcholne nesúhlasím. Nikto mi nie je rovný. S nikým som si nie rovný ja. Každý je úplne jedinečný a svojský. Nikto sa na nikoho nepodobá. Tak isto ako jednovaječné dvojčatá majú svojský charakter, nadanie a schopnosť rozčúliť sa nad rozdielnymi somarinami. Každý jeden sme iní a v tom je naša krása. Úspešní budeme ale až vtedy, keď sa budeme tolerovať. Tak trochu som sa vrátil ku myšlienke, ktorú som na začiatku vyvrátil. To bude tým, že mi už dlho nikto nepovedal čo mám robiť. Človek prežije väčšinu života v zovretí pravidiel. Vtedy má jednoduchšiu cestu a vie čo má robiť. Čo je dobré a čo zlé. Svet je buď biely alebo čierny. To mi trochu pripomína, že som vám začal rozprávať, čo sa mi prihodilo a prečo čítate tieto riadky.

    Vezmeme to v skratke, lebo jediné čo naozaj máte je váš čas. Užívajte ho teda s rozumom. Ospravedlňujem sa. Hlavu mám prepchatú myšlienkami, ktoré by som vám najradšej opísal v jednej vete. Myšlienkami, ktoré mi zmenili „život“ (výraz „To“ nie je taký kvetnatý, no snažme sa „život“ ako „To“ chápať). Teraz zisťujem, že naozaj nemám dosť priestoru a možností, aby som vám všetko povedal. Našťastie, niekto z nás nevie koľko má času a v tom je krása „života“. Zase ale zachádzam do detailov ktoré, ako som teraz objavil, budem rozoberať neskôr. Ak sa nenahneváte, pokúsim sa svoje rozprávanie potrhať a dúfam, že pokiaľ mu obetujete svoj čas, nevyjde nazmar. Začnime teda tým, prečo som navždy zatvoril oči.

    Ako som už spomínal, mám 18 rokov. Neviem presne ako dlho. Neviem v ktorom roku sa stala tá zvláštna udalosť. Nevnímam čas ako človek dvadsiateho prvého storočia. Pointou ale ostáva, že pokiaľ som bdel, nebol som príliš ukecaný. Vstával som o 6.30, aby som stihol každodennú hygienu, rýchle prebehnutie si poznámok a s pocitom „dobre“ vykonanej práce sa pobral na autobus ktorý ma každý deň zaviezol na to isté miesto. Škola pre mňa nebola utrpením, bol som dobrý žiak. Dokonca som mal aj kopec kamarátov. Vlastne, nemám si na čo sťažovať, ale ani za celý majetok sveta kde teraz ste, by som sa nevrátil naspäť. Uvažujem, či stále čítate tieto riadky, alebo či by som ich čítal ja. Až príliš odbieham od témy a tak to skráťme.

    Po vydarenom dni v škole, ako obyčajne po „kvalitných cestách“ sa uberali moje nohy, keď v tom mi skrížilo cestu (ja by som to nazval vyslobodením, ale v tejto chvíli by ste si mohli myslieť že som blázon. Nepochopili by ste čo všetko sa skrýva za týmto slovíčkom a tak ostaňme pri skrížení cesty.) auto. Ani neviem ako, po pravde si to veľmi nepamätám, ale ocitol som sa v nemocnici. Už si spomínam. Bol rok 2010. Okamžite (po operácii hodnej slovenských lekárov) sa pri mojom lôžku zhrnula celá moja família aj s mojou priateľkou. Všetci plakali namiesto toho aby boli šťastní že žijem. Je síce pravda že som sa neprebral, no srdce mi bilo, mozog fungoval. Podľa mojich skromných informácií ktorými disponujem, človek umrie až po zlyhaní týchto dvoch, očividne zanedbateľných orgánov. Ale späť ku slzám. Všetci nariekali nad mladým životom, sčasti nado mnou, sčasti nad Mirkou (mojou priateľkou). Nikomu snáď ani nenapadlo žeby som sa zobudil.

    „Môže sa prebrať teraz hneď, zajtra, alebo aj nikdy. Prebratie z kómy sa nedá medicínsky predpovedať“. Zaznel hlas doktora. Teraz by sa mohli bystrejší z vás do mňa obuť. Ako je možné že vám tento príbeh rozprávam, keď som bol v kóme?

    „Povedali mu o tom druhí, tí, čo boli v miestnosti“, protirečili a vysvetlili by iní z vás. Mne však nikto nič z tohto nepovedal. Nikdy som sa už s týmito ľuďmi nestretol. Prepáčte, teraz som napísal hlúposť. Samozrejme že som sa s nimi stretol. Idem proti sebe, ale ako to všetko je, dúfam že pochopíte neskôr. Stále však vo vzduchu visí otázka. Ako viem všetky detaily z rozhovoru doktora s mojou mamou, zvyškom rodiny, zbytočnými slzami brata, sestry a priateľky? Jednoducho. Bol som tam.