Votrelec v rodine

    Snáď sa o mne dá povedať že o svoje hračky sa nedelím, snáď že išlo o niečo vážnejšie a len som si namýšľal že do tohto stavu sa niekedy dostanem a že na tom budem tak dobre. Každopádne, už je to za mnou. Stalo sa to. Nikto to nemôže poprieť, snáď iba on. Stále si to nechce priznať. Aby ste niečo z toho pochopili, asi by som vám mal vysvetliť pár vecí. Volám sa Peter. Mám, alebo lepšie povedané, mal som 18 rokov. Teda, skoro 18. V deň keď sa to všetko začalo, som na tomto našom nádhernom svete razil stopy už 17 rokov a 350 dní. Koho by to napadlo, že už o 15 dní budem za seba zodpovedný, čo znamená že budem môcť „chľastať“, fajčiť a legálne si kupovať porno. No teším sa fakt že neúrekom. Každopádne, 15 septembra sa toho udialo viac než dosť. V prvom rade, sestra si domov priviedla priateľa. Julo. Zvláštny týpek. Neviem prečo, ale ku Alici sa veľmi nehodil. Či to už bolo tým, že on vrhal 190 cm tieň, zatiaľ čo ségra to ťahala ledva na 155 centimetrov. Nevedno čo ju inšpirovalo k rozhodnutiu spolunažívať s týmto hip-hoperom, čo som ešte nestihol spomenúť, ale určite to bolo prospešné aspoň v tom, že Alica zistila, že v skrini má aj iné farby ako čiernu. Zázrakom sa u nás znížila spotreba žiletiek, ale tento fakt som si očividne všimol len ja. Vráťme sa ale späť ku príbehu. Julo ako správny gentleman, rozhodol sa zapôsobiť na rodinku a tak malého bračeka, rozumeno mňa, ihneď pozval na jednu „výbornú akciu, ktorú nemôžeme len tak premeškať“. Síce nie s nadšením, ale nechal som sa ukecať a spolu s Alicou sme sa vybrali na „nezabudnuteľný večer“ do útrob mesta. Zastavili sme hneď u prvého disco-baru, kde sme, podľa mojich výpočtov strávili asi tak 8 hodín. Spočiatku som mal pocit, že sa niekto nevie rozhodnúť, či svetlo zapnuté nechá, alebo nie, ale keď mi ségra vysvetlila, že tento efekt „bieleho svetla“ je „úplne že kúl“, nechal som sa presvedčiť a na spôsob raneného orangutana „pretancoval“ večer. Snáď to bolo mojimi modrými očami, alebo „lookom a la Justin Bieber“, ale nemal som problém vyberať si spomedzi dievčat. Julo, ako veľký brat, na mňa ale dával pozor a tak „na moju radosť“ som opustil nočné žijúce mesto stále ako panic, čo treba rozumieť aj ako nepobozkaný. Síce s neprestávajúcim hučaním a otrasmi pôdy, ale nejako sa mi predsa len podarilo zaspať. Po čudnom sne, kde ma naháňal biely blikajúci býk s červenými očami, revúci moje meno, som nevstal do práve nádherného dňa. Niečo bolo kapičku iné. „Nevymaľovali naši kým som spal“? Usudzoval som nahlas v podvedomí. Síce s otrasmi koberca, ale predsa som sa len prepašoval do kúpeľne a následne do kuchyne, kde sa už podávali raňajky. Na moje počudovanie tam už Alica sedela, samozrejme s MP3-kou a slúchadlami na ušiach. Nevyzerala žeby mala po včerajšej noci nejaké následky. Prvým sústom som sa presvedčil, že niečo sa zmenilo.

„Kúpila si nový chlieb?“ Mama sa na moju podivuhodnú otázku otočila a s gigantickým otáznikom v očiach ma uistila že všetko je tak ako má byť a ani tá najmenšia zmena neprebehla, snáď iba v mojej blonďavej teen-hlave.

„Dospievaš nám Peťko. Netreba ti ísť oprať plachtu?“ Zaspievala zákerným hlasom Alica, ktorá sa, že počúva hudbu len pretvarovala. Síce som zaškúlil, ale od pravdy nebola až tak ďaleko.

„Však mama to zistí keď mi tú plachtu pôjde prezliekať“. Kuchyňa začala meniť svoje základy, ale omietka sa nepohla. Rybička Ferko v akváriu plával stále svojou frekvenciou dve koliečka za minútu a nikto sa ani nepohol. „Neviem či takto pôsobí na človeka prvá polícia, ale každopádne je to zvláštne.“ zamyslel som sa. „Nehúlil som včera? A stavy mi ostali aj do dnes. To by dávalo aké- – také vysvetlenie.“ Alica ale vyzerala v pohode a Julo bol vodič, čiže nič zelené asi neužil. A pochybujem že za stálej stráže svojho budúceho švagra som si niečo dokázal zohnať a skonzumovať sám. „Nevadí, ide sa do školy“.

Každodenná cesta mestskou hromadnou dopravou a usádzanie sa do lavice, ako všetko v toto ráno bolo iné. „Začínajú sa mi viac páčiť dievčatá?“ Premýšľal som, zatiaľ čo mi spolužiačkina ruka pristála na líci. Najprv som si neuvedomil prečo som preletel lavicu a skončil pod oknom a bol stredobodom smiechu celej triedy, ale potom som si spomenul na neovládateľnú túžbu a následný mäkký dotyk. „Stálo to zato“. Zažmurkal som na seba a v hlave si dal „hypotetical five“, no vzápätí som sa zháčil. „Neprerastá mi to trochu cez hlavu“? „A čo ako?“ „Správam sa predsa inak“. „Ako inak?“ „No...počkať, ja sa vo vlastnej hlave bavím sám so sebou? To je vypečené na Kremnicu.“ „Ale keby som si ešte raz siahol na Ivanu, určite by mi bolo lepšie.“ „A prečo nie.“ To moje prečo nie ma stálo predvedenie pred riaditeľa a odvoz domov mojou drahou mamičkou, ktorá síce mala dvojhodinový monológ, akosi som ho však nedokázal zachytiť. V hlave mi stále vŕtalo čosi, alebo ktosi nový. „Stal som sa novým človekom?“ „Tak to si píš. Teraz si už chlap.“ „Tak to zase nie.“ „Pravdu máš, ale aj to sa dá rýchlo napraviť.“

„Máš zákaz ísť na počítač celý mesiac!“ Kričala nepríčetná mama. Poslednú vetu som zachytil spolu s rozkazom ísť spať bez večere, ako som sa prebral. Rýchlo som vybehol hore po schodoch a zamieril si to rovno ku skrini.

„Ešte že mi nedala domáce väzenie.“ „Ani to tak nie je zvláštne. Nikdy som ho nepotreboval. Takže ju to logicky nenapadlo. Takže ani neporušujem pravidlá.“ Po rýchlom rozbehu nasledoval obsah ako sa patrí. Disco – bar na mňa, už podobne ako, čajočky čakal. Neviem ako skoro alebo neskoro, ale doma som sa prebral v dosť zlom stave. Strašne ma bolela hlava a izba vyzerala rovnako ako predvčerom, keď som ešte vstal s tým že nepoznám svojho nádejného švagra. Stále som mal oblečený modrý sveter a čierne džíny. Predtým ako som dolu zbehol na raňajky som ešte stihol ranné čistenie zubov, keďže samo o sebe to bola dosť katastrofa, nepotreboval som vlastným dychom otráviť svoje okolie. Mama si očividne nič nevšimla, lebo mlieko a cereálie boli na svojom mieste a nahnevaná bola ešte zo včera, takže normál. Opäť sa mi zdalo všetko čudné, tentoraz však tak normálne, akoby včerajšok stál za hustou oponou a ukazoval mi vztýčený digitus medius. Hlavu som mal až neprirodzene čistú a voľnú, aj keď s nožom zapichnutým niekde v temene. Po rýchlom obede nasledovala úplne obyčajná cesta do školy a samotné trápenie sa. Medzi teóriou neviditeľnej ruky a forfejtingom som si však všimol, že moje pravé vrecko má neobvyklé rozmery a keď som doň ponoril zvedavú ruku, opäť nastalo menšie zemetrasenie. Farby na stenách dostali svoju včerajšiu podobu, bolesť hlavy sa vyparila ako jarný sneh a ja som na stôl rozvinul čierne krajkované nohavičky. Po tomto akte si pamätám už len fascinujúci pohľad spolusediaceho a opäť riaditeľa a peniacu mamu. Počítač mi bol síce skonfiškovaný, mňa však skôr trápilo... a to bolo na tom všetkom najčudnejšie. Netrápilo ma vôbec nič. V noci som opäť nemal problém ísť do mesta.

„Však sa idem len zabaviť.“ „Presne tak, žiť treba.“ „Ktorý bar to bude ale dnes?“ „Barakuda včera nestála za veľa, dnes to vyhrala Pražovňa. Ide sa.“ V tú noc som mal naozaj šťastie a pod ruky sa mi rýchlo dostala dospievajúca podnapitá študentka môjho typu.

„Tak táto môže byť.“ „Ak keby nie, tak musí.“ Znelo mi v hlave.

„Ako sa voláš fešáčik?“ Spýtala sa ľadovým hláskom blondýna.

„Patrik, teší ma.“ Odvetil som bez rozmýšľania. „Aj mňa“, zaznela spolu s prapodivným smiechom odpoveď z môjho vnútra. Nasledovné udalosti prebehli opäť rýchlo a bezbolestne, teda aspoň pre mňa. Ráno som sa už nezobudil s obyčajnými farbami steny, ako som snáď dúfal. Problém bol v tom, že som už ani celkom nevedel v čo dúfam, v čo nie, čo vlastne chcem a čo naozaj nie. Miestami som nevedel či mi mama hovorí Peter alebo Patrik a či tie nohavičky naozaj stáli za sanitku čo parkuje vonku. Po dlhšom čase v novom kolektíve som si uvedomil že niečo asi nie je s kostolným poriadkom. Očividne si všimli že som si nie skoro uvedomil čo sa deje. Bol som totiž dosť často zahĺbený do debát so samým sebou, alebo ako som si zvykol hovoriť, s Patrikom. Fajn chlapík. Doktori ale tvrdili, vtedy keď som mal vraj svoje svetlé chvíľky, že to nie je v poriadku. Síce neviem čo presne mali na mysli, ale podľa odporúčaní som užíval dané lieky, rovnako ako som nosil predpísané oblečenie. Dosť zle sa v tom pohybovalo a koordinácia rúk nebola vlastne žiadna, ale prežil som, presnejšie prežívam až dodnes. Údajne mi je už lepšie. Síce sa z toho nikdy nedostanem, ale pravidelnou dávkou správnych liekov sa dá všetko utlmiť a dostať pod kontrolu.

„Mám svojich doktorov rád. Dosť mi pomohli, steny majú opäť svoju farbu.“ „A či nie?“

Fredi