Tvor

Máš nábeh na móle,

pred sebou priezračnú púšť,

v hlave nekonečno,

na dverách nikdy „záverečná“,

vo vreckách nosíš kľúče starých hrdinov,

ktorí otvárali brány miest,

každý s rovnakým zámerom,

niečo priniesť,

svoje meno do kníh vniesť.

 

Pocíť kopanec od múzy,

pros ju, nech je s rozbehom,

nastav sa jej,

naplň myšlienkami vozy,

plač a či sa smej,

vo všetkom je ukrytá,

inšpirácia, čo rozhýbe lístie v stromoch,

rozprúdi miazgu, ako hosť zavíta.

 

Zažmúr do tieňa,

vnes sa do mäkkej periny zo sna,

žongluj s pocitmi umelca,

pootváraj cudzie okná.

Vlož pocit do prázdnej dlane,

ovlaž suché kúty pláne.

 

To, čo cítiš, čo sa z teba tlačí von,

čo chce kričať a biť sťa strieborný zvon,

je chuť zmeniť svet,

nechať stopu v piesku,

ktorú nezafúka vánok,

byť menom v knihe,

slove v piesni,

útržkom tepla radosti v zime.

 

Máš tú istú chuť, ako velikáni doby,

ten istý tlak v hrudi.

Rovnakú možnosť, dať najavo,

že si tu a že si niekto,

nerobiť to zadarmo,

nerobiť to za málo,

ale za úsmev, ktorý pookreje,

dotyk spotenej dlane,

pohľadu z očí, čo sa smeje.

 

Spáľ priestor vôkol,

radosťou, čo ti prúdi zvnútra,

aj keď nemusí byť krásna,

smelá, múdra.

Je to myšlienka úprimná,

tá, čo spája,

túžba neobyčajného tvora,

je to snaha, radosť,

schopnosť, pracovitosť, odhodlanosť

TVOJA

 

Fredi