To by som od neho nikdy nečakal

    Mäkké nič vystriedal prenikavý zvuk papagája: „Dobré ránko! Dobré ránko!“ Moje podvedomie sa len akoby otriaslo, potom rozlepilo ospalé oči a uvedomilo si ďalšie šepkanie.

    „Drž tam hubu, ty debil zelený!“

    „Moje slová,“ pomyslel som si, avšak vtedy som okamžite v úžase otvoril oči. Jediný, kto sa v detskej izbe mohol nachádzať, bol môj deväťročný brat. Trochu som sa podvihol na lakťoch a pozrel, či je to skutočne tak. On však pokojne naďalej odfukoval. „Hajzlík malý, buď sa robí, že spí, alebo veľmi rýchlo upadol znovu do bezvedomia.“ Usmial som sa a telo nechal voľne padnúť do mäkkých perín.

    „Dobré ránko, dobré ránko! Ako sa máš?“ Papagáj si nedal pokoj a z kuchyne sa ozval aj mamin hlas. Na moje prekvapenie nie práve ten tón, ktorý by som očakával.

    „Dobré ránko, Alex, ako sa máš?“ spýtala sa ho znovu, akoby sa nič nedialo. Však je len šesť hodín ráno. To, že je 24. december s tým podľa mňa nemá žiadny súvis. Normálny človek sa predsa potrebuje vyspať aj na Vianoce. „Aláááá!“ Vyhodilo ma z postele, len čo krik preťal všetky izby v byte, vrátane pivnice, nachádzajúcej sa o tri poschodia nižšie. „Vstávať! Treba začať robiť šalát!“ Na tvári som pocítil chlpatosť koberca. Po tom, čo som zletel z postele, som si uvedomil, že ako sa mi zdal mäkký, taký je v skutočnosti opačnej konzistencie – tvrdý. „Ale, ty si už vari hore?“ spýtala sa mama, popri tom ako prechádzala cez obývačku na balkón.

    „Po miernom otrase mozgu sa už zaspať nedá,“ odvetil som namrzene, no vtedy ma ovanul mrazivý chlad. Čudujem sa, že som neprimrzol ku kobercu. Nachvíľu som mal pocit, že mama na balkóne rozkladá stan a chystá sa tam ostať s otvorenými dverami, no akonáhle ich zavrela, uľavilo sa mi a po chvíli som pocítil, ako sa mi do svalov opäť vracia červené teplo.

    „Keď si už hore, tak môžeš začať bieliť zemiaky.“

    „Ranná idylka, čo si viac môžem priať,“ zašomral som. Úkosom som sa pozrel na vypnutý počítač. „Musíme sa rozlúčiť, kým sa táto tyrania neskončí,“ zahral som krátku etudu, pričom mama stále stála vo dverách. Po jej divnom pohľade som pochopil, že si nemyslí,  že som práve normálny. Vtedy mi v hlave skrsol úžasný nápad. „A čo keby som postavil stromček?“ Mama náhle zastala. Cez akvárium som videl, ako sa zohla a na tvári jej bolo vidieť krátke rozmýšľanie. Pohyby jej vrások mi však jasne naznačovali, že som vyhral a bielenie zemiakov pripadne na mladšiu sestru. „Jes!“ ozval sa výbuch v mojej hlave a baletným krokom som prebehol ku posteli do spálne, kde vianočný stromček nocoval celé leto s jeseňou a jarou dohromady. Zohol som sa, aby som ho vybral, keď som na chrbte pocítil akúsi tiaž. Rýchle dychčanie mi prezradilo, že sa prebudil aj Bárny. Ocko ho doniesol pred mesiacom. Neapolský mastin typickej striebornej farby vrtel chvostíkom a na zem zoskočil, až keď som sa s časťou stromčeku v rukách vystrel. V zrkadle na stene som si hneď všimol, že Bárnyho super zvyk -  nadmerné slintanie - sa prejavilo aj na mojej pyžame. „Však ja ho neperiem,“ mykol som plecami a psíka pohladkal po hlave, pričom som sa, samozrejme, s ním za pätami vybral do obývačky postaviť základy zelenej radosti. Ako som položil stojan, začul som vŕzganie rebríka. Staršia sestra Lucia sa už pravdepodobne zobudila a rebrík sa pod jej váhou hlučne prehýbal. Vtedy vydal šuchtavý zvuk a Lucia sa s dunivým buchnutím rozpleštila na zemi. Mama najprv s hrôzou pribehla k nej, podobne ako malý Bárny, ale keď zistila, že jej nič nie je, vybuchla v hurónsky smiech. Rebrík sa jej na šmykľavej dlážke posunul a ona zletela z postele nezvyčajne umiestnenej v malej chodbičke v podstate vo vzduchu, samozrejme, s nosnými stĺpikmi popri stenách. Po výdatnom vyoblizovaní od šteniatka sa sestra postavila a zamierila na balkón. Škatuľka cigariet v ruke, samozrejme, nemohla chýbať.

    „Lucia! Zatvor ten balkón, nech nám Alex neujde!“

    „Veď heej.“ Zavrčala namrzená a s hlasným pribuchnutím ukončila príval mrazivého chladu. Ja som sa zatiaľ stihol prezliecť a moje mozgové závity sa naplno sústredili na zložitú skladačku. Mal som tri časti stromčeka, z toho jedna bol podstavec. Ako na to. Bárny mi tým, že sa mi plietol pod nohy, práve nepomáhal. Vtedy do izby vošla mama a keď zbadala jeho divné pohyby, len ľadovo prehodila:

    "Myslím, že bude chcieť cikať.“ Akonáhle to dopovedala, malý Mastin spravil uprostred obývačky veľkú mláku. Jediný hitlerovský pohľad od mamy mi prezradil, že s ním mám ísť von. Vzal som ho na ruky a na chvíľu som sa zatackal. Vraj malý psík. To oslovenie mi s jeho rasou neapolský mastin nejde dokopy. Vonku sa Bárnymu akosi nechcelo nič robiť, a tak sme sa pobrali hore. Ako inak, z ničoho nič zastal pred dverami miestnej najpapuľnatejšiej a nechal jej tam „malý“ vianočný darček. Vtedy som si tak trochu zacvičil. Rýchlo vyniesť psa hore, následne dole, aby si riadne poutieral labky do snehu. Ešteže bývame len na treťom poschodí bez výťahu. Potom všetok náklad spred dverí odstrániť skôr, ako ich niekto otvorí a nakoniec sa vrhnúť na stromček, keďže čas bežal a mladší brat sa mohol kedykoľvek zobudiť a všetky ideály ohľadom nosenia stromčeka Ježiškom by sa mu navždy zrútili. Nechcel som byť predsa pri tom, a dokonca samým podnetom, ako mu pokazím detstvo. Na zelenú kopu ihličia som nahádzal gule, anjelikov a salónky, ktorých bolo ako každý rok málo, keďže samy od seba zo škatule pomizli. Nakoniec ako korunu krásy som stromčeku zasadil veľkú kryštálovú hviezdu. Nádhera. Rozplýval som sa nad svojou šikovnosťou a usilovnosťou. Zapojil som stromček do elektriny a rozžiaril tým celú izbu. V tom okamihu, ako som sa predeň opäť postavil, aby som si ešte viac pomastil ego, sa stalo viac vecí naraz. Do obývačky vletel papagáj Alex, nasledovaný Bárnym. Sestra, ktorá práve dofajčila, sa rozhodla, že sa vracia dnu. Alex preletel poza stromček rovno von otvorenými dvermi, ale keďže sa Bárny zatiaľ nenaučil lietať, bral so sebou počas prenasledovania papagája všetko, čo mu stálo v ceste, vrátane šnúry od blikajúcich snehuliakov na stromčeku. Vytrhol ju z obvodu a keďže sa do nej tak trochu zamotal, strhol celý stromček do otvorených balkónových dverí. A aby toho nebolo dosť, práve vyšiel z detskej izby aj mladší brat, ktorý celú scénku s otvorenými ústami sledoval. V nasledujúcich chvíľach sme mali, samozrejme, všetci fofry. To, že som musel zbierať porozbíjané kúsky starožitných vianočných gúľ na ceste pri činžiaku a že som celé doobedie zabil hľadaním Alexa poletujúceho nad miestnym družstvom, mi až tak nevadilo. No to, že nám všetkým mladší brat, po tom, čo sme všetci o šiestej zasadli k večeri zahlásil, že on už aj tak minimálne tretí rok neverí na Ježiška, vyrazilo dych.

Fredi