Stopovanie - 15.5.2016

Bola nedeľa a ja som sa rozhodol že si vyskúšam stopovanie. Jednak pretože som nemal odvoz a jednak pretože som nechcel minúť 25 eur na autobus. Myslel som si, že najťažšie bude zastaviť auto v meste. Kolega mi ale povedal, že to je to najľahšie, len sa musím postaviť za semafor, kruháč, resp. ku autobusovej zastávke. Tak som sa teda hodinu pokúšal stopovať na hlavnej ceste z Reykjavíku. Sám seba som si predstavoval ako sedím v aute, stojím na červenej a vidím stopára. Viem že za mnou je ďalších 15 áut ktoré sa idú okamžite po naskočení oranžovej rozbehnúť na 60 kilometrov za hodinu. Tak som to teda po tej hodine vzdal, no rozhodol som sa neminúť ani korunu. Kráčal som von z mesta. Celkom smutný že ma nikdy nechce vziať. Veď som si dal ešte aj špeciálny stopársky klobúk. Ako som prechádzal cez benzínku, odrazu na mňa kričí mladá slečna, či som náhodou nestopoval pri ceste. Ja že áno. A ona sa mi začala ospravedlňovať, že mi nezastala ale na tej ceste to proste nebolo možné a že ma rada zvezie. Keď som jej povedal kam idem, usmiala sa, že aspoň na kúsok cesty ma vezme, lebo ona ide do Hveragerði. Po dvoch minútach som zbadal odbočku na Vík, čo je odbočka ktorú mala vziať na čo som ju upozorniť. "Vezmem ťa trošku ďalej, aby si nemusel čakať na ďalšie auto“, povedala. Ja som nechápal a snažil som sa ju ubezpečiť že ja budem v pohode, nech si nemíňa benzín, ale aj tak ma zaviezla až do Mosfellsbær, čo je mestečko za Reykjavíkom. Už vtedy som vedel že cez leto idem cestovať do Mexika a Kostariky a preto ma úplne prekvapilo keď mi oznámila že v Kostarike niekoľko týždňov žila. Ale že viac sa jej páčilo v Nikarague.

Po tejto jazde som nabral trochu sebavedomia a aj keď som skutočne žiadne auto ešte nestopol, sebavedomo som sa postavil za kruhový objazd a stál až kým mi nezastavilo moje prvé auto. Na moje prekvapenie to bol mexický pár, priamo z Mexico City kam cez leto idem. To ale bolo radosti. Možno o trochu menej keď mi povedali že ma odvezú len po tunel, lebo oni idú cez fjordy ku vodopádu. Dovtedy som stopoval, ale stále som mohol kráčať a teda som mal pocit že nezabíjam čas. Cez tunel som ale pešo ísť nemohol. Tak som pred ním pobudol 40 minút. Mal som veľké šťastie, pretože bola krásna slnečná nedeľa. Jediné mínus bol studený vietor. Po skoro trištvrte hodine mi zastavil mladý chalan (na moje počudovanie ešte fungujúcom aute), ktorý šiel do Akranesu na obed ku starej mame. Čiže ma vzal len cez tunel, no bola to obrovská pomoc. Za tunelom som na svoje počudovanie nečakal dlho, zastavil mi postarší pán, ktorý ma vzal až do Borganesu. Počas jazdy som sa dozvedel že je to politológ, ktorý napísal dôležitú prácu o demokracii a ekononomike islandskej farmy. Táto kniha bola preložená aj do češtiny kde ju uvádzal na trh. Mám vizitku a určite si ju vyhľadám. Pán bol naozaj zaujímavý, vedel mi povedať meno každého vrchu na ktorý som ukázal. Keď som mu povedal kde pracujem, odvetil že tam bol a spýtal sa či tam ešte pracuje ten Dán – šéfino Jørgen. Svet je malý.

Z Borganesu som chvíľu kráčal, kým ma vzal elektrikár z toho istého mesta. Najprv ma zarazilo že má namaľované nechty, tak mi bolo hlúpe spýtať sa čím sa živý, ale nakoniec z neho vypadlo že je elektrikár. Žije v Borganese so svojou rodinkou, pretože je to najlepšie mesto na výchovu detí – rozumej žiadna párty v okruhu 50 km. Čakajú štvrté bábätko a prečo šiel na elektrárčinu? Lebo to bolo to najkratšie štúdium.

Ďalšie auto ktoré ma zachránilo pred ľadovým vetrom bolo jedno z najzaujímavejších, resp. pani v ňom. Bola z Akureyri a šla z Hveragerði, kde bola navštíviť syna s nevestou. Má dve deti, ale obe študujú a tak na nich netlačí aby mala vnúčence, veď sama je ešte primladá na to aby bol starou mamou. Pracuje vo „fasion shope“ v Akureyri, no keď mi to hovorila, tak sa na mňa ospravedlňujúco pozrela, že momentálne veľmi „fasion“ oblečená nie je. Veď načo aj. Je len za volantom. Keď ma vyhadzovala z auta, pozrela sa na značenie, že teraz budem kráčať už len 43 kilometrov. Vtipálek. S poďakovaním za praktizovanie angličtiny sme sa rozlúčili a ja som bol nabitý energiou neskutočným spôsobom. Tá pani bola pravdepodobne prezlečený anjel.

Opäť ma čakala chôdza skoro pol hodinu, keď ma vzala pani ktorá pracuje v banke v Búðardalure a pozná Annu – moju šéfku. Opäť, svet je malý. Ona však priamo do mestečka nešla a tak ma vyhodila pár kilometrov pred ním. Odtiaľ ma do mesta vzala postaršia pani ktorá ale po anglicky nehovorila čo som si vážil o to viac, konečne som nemusel chvíľu rozprávať.

Celou cestou som si hovoril že keď sa dostanem do Búðardaluru, do Lauaru to už aj prejdem. Veď je to len 20 kilometrov. Nastala najťažšia časť cesty, lebo bolo už pol šiestej poobede a ja som bol už asi 6 hodín na ceste. Úprimne povedané, zrovna zápchy sa na tejto ceste nevyskytovali. Dlho som kráčal kým mi nezastavilo moje posledné, ôsme auto. Pani bola z Ísafjörðuru. Pracovala vo firme, kde klonovali larvy, aby kŕmili ryby ktoré potom predávali. Proste vytvárali potravu pre ryby. V robote mala ale koncom mesiaca končiť lebo si išla otvoriť vlastný podnik. Farmu s muchami. Počas debaty mi prezradila že ide z Reykjavíku!!!!!! Kde bola navštíviť sestru, ktorá prišla z Dánska. To znamená, že keby som bol chytil toto auto, vzala by ma až tesne ku Laugaru, cieľu mojej cesty. Toľké šťastie som ale predsa nemohol mať. Trošku jej bolo ľúto že zmeškala jedinú kultúrnu udalosť východných fjordov, veľký koncert v Ísafjörðure. Vtedy mi došlo, prečo po celý deň šlo opačným smerom milión áut, dobre že nebola zápcha, no mojím smerom žalostne málo áut. Ako ma vyhodila pri odbočke na Laugar kde ma čakali posledné tri kilometre, premýšľal som. Každé auto ktoré mi zastavilo malo vodiča, ktorý mal čo – to dočinenia so stopovaním (okrem pani, ktorá nehovorila po anglicky, od tej som sa nedozvedel nič). Vždy dotyčný / á už stopovali, alebo mali rodinu či známych čo stopovali a teda boli do tohto štýlu života zasvätení. Sám som asi mesiac na to šiel autom ku zubárovi a hneď ako som videl stopárku, zastavil som. To že nešla mojím smerom je irelevantné, ale môžem povedať že teraz už zastanem vždy keď budem mať miesto v aute a stopár bude na mojej strane cesty. Viem totiž že aj keď som neodkráčal celú cestu, domov som prišiel unavený a zničený ako ani po celodennej šichte nie. Napriek tomu to bolo to najväčšie dobrodružstvo na Islande aké som dovtedy zažil.