Starký

Úsmev od ucha k uchu a plné nákupné tašky boli vždy znakom toho, že je obchod ešte otvorený. V jednej z tašiek skrývajúce sa sny malého chlapčeka lietajúceho vedľa svojho anjela s vráskami vypálenými časom. Síce s ťažkých povzdychom, ale nesmrteľným optimizmom a večnou trpezlivosťou znovu a znovu otváral dvere so zvončekom vedúce do radosti potomkov.

Žil pre ľudí, srdce mu bilo pre svoju rodinu. Láska, to je slabé slovo, opisujúce cit, ktorý prechovával k svojim najbližším. Najkrajšiemu daru svojho života venoval svoje srdce a títo dvaja obyčajne neobyčajní ľudia zviazali svoju slobodu večným sľubom. S požehnaním a starostlivosťou dostali možnosť rozdávať úsmevy ďalším, spočiatku nevinným deťom človeka. Vďaka tomuto anjelovi bez krídel sa na svete písala tá najkrajšia rozprávka zo všetkých.

Život si však vedie vlastnú kroniku. Prišiel nechcený májový deň, ktorý všetko zmietol zo stola. Obloha potemnela, kútiky ovisli, slzy, vzdychy, prosby a nekonečné otázky dostali voľný spád. Jeden deň spečatil budúcnosť všetkých. Tráva na neviditeľných chodníkoch začala po nekonečných rokoch rásť, nemé lesné cestičky sa rozplakali v poletujúcom vetre. Ozveny v horách stratili svoju oporu, svojho stáleho návštevníka. Štebot okrídlených tenoristov už nenašiel svojho poslucháča.

Odišiel bez rozlúčky, bez jediného varovania. Odišiel na miesto, kde je všetko lepšie, krajšie, na miesto kde existuje len láska. Dúfajúc zase raz s úsmevom na perách neustále posiela tóny smiechu do našich sŕdc. Ak by sme úplne stíchli a začali načúvať tým najlepším v nás, určite začujeme starkého hlas. Je stále tu, a zároveň čaká, kedy sa stretneme na krajšom mieste,  obliatom bielou čistotou.