Stanovačka II.

Kde bolo, tam bolo, opäť niekde na Belianskom jazere, boli piati výletníci. No tentoraz nie všetci zo vzdialenej dediny Banská Belá. Jeden týpek pochádzal z veľkomesta Horná Ves. Rozhodli sa že pôjdu stanovať, aj keď nie všetci celkom dobrovoľne...

Tentoraz, však prišli s úplne inými stanmi ako minulý rok. Už tu neboli žiadne spinky a diery v stane, ani problémy s miestom. Tentoraz sa všetci prekonali a veľký šesťmiestny stan si kraľoval bohužiaľ nie na rovine, ale hornatom povrchu, pre niekoho škuľavosť. Stan postavili za chvíľu, veď čo sú to tri hodinky v živote človeka? Nakoniec sa im to ale predsa podarilo a oni sa mohli konečne venovať činnostiam milším ich srdcu. Pomaly (fakt pomaly) sa dostali do vody v jazere, pričom spôsobili malú zápchu na schodíkoch, ale hlavná vec je, že si naplno vychutnávali príjemnú (ľadovú) vodu z Belianskeho jazera. Niektorý sa len tak kúpali a iný sa snažili dostať sa na nafukovačku (neúspešne). Avšak po chvíli, tí frustrovaný zo svojej ako by som to povedal miernej kreposti a neschopnosti zvládnuť gravitáciu na vode a vysadnúť na nafukovačku začali obťažovať tých normálnych a pokúšali sa o ich smrť utopením. Ale ani to im nepomohlo, a museli vyjsť, lebo prichádzali ďalší záujemcovia o miesto v ich stane. Tak si založili oheň a našli ražne (aj keď sa veľmi nepodobali). Pomaly ale isto si opekali špekáčiky do krásnej zlato-čiernej farby. Chutili síce ako uhlie, ale čo sa dalo robiť, hlad je hlad. Ako prichádzala noc, všetci sa začínali báť a tak sa zoskupili okolo ohňa, ale ako vyšiel mesiac a jeden si myslel že je vlkolak, ostatný si to rozmysleli a išli sa kúpať. Nevadí že nevideli kam plávajú, však načo, hlavná vec že im bola zima a že zobudili všetkých spiacich v okolí päťsto metrov svojimi radostnými výkrikmi spojenými s vchádzaním do vody. Po kúpaní sa rozhodli že už trpeli dosť a že to doprajú aj ostatným a tak začali vyvolávať o pol štvrtej ráno kamarátom na mobily. Niektorí boli natoľko inteligentný a hneď zložili, no niektorý pokecali a nevadilo im že vlastne spia. Niektorý však kvôli spánku stratili schopnosť počuť a preto sa s nimi bolo ťažké dohodnúť. O pol piatej to ale vzdali a všetci sa opäť kotúľajúc do ružova vyspali…Na druhý deň ich čakalo prekvapenie v podobe milej duše ktorá prišla osladiť ich pobyt. Opäť s pár neúspešnými pokusmi o utopenie a nasadnutie na nafukovačku prežili kúpanie a privítali milé stvorenie ktoré zvyšovalo hlas viac ako je to normálne. Preto čoskoro na radosť stanujúcich odišla (inak milá osôbka) a oni sa mohli venovať volejbalu (trval 5 min.), zbieraniu dreva (6 metrov od ohniska bola kopa), či chystaniu večere (bolo päť hodín). Podvečer sa k nim pripojila ďalšia osoba a nato prišla opäť milá duša. No ale už to bolo lepšie a tak sa všetci opäť chystali byť až do rána hore. Avšak okolo dvanástej ich to skosilo a všetci zašli do stanov. Vtedy začalo pršať a všetci v domnienke že nový stan ich zachráni prežili kruté sklamanie. Celkom nový stan, dá sa povedať “trochu” prepúšťal. Ale len z okien (škoda že boli všade a veľké na pol steny). To asi preto, lebo keď sa stan staval, niektorým sa nechcelo ho riadne napnúť a tých čo sa o to pokúšali odrádzali oplzlými nadávkami a kameňmi. Čo už, noc nejako prežili. Našťastie mali v stane nafukovačky a tie ich zachránili (avšak len tých, ktorý na ne vedeli vysadnúť). Nasledujúce ráno sa neobišlo bez čierneho neba a stále presakujúceho stanu. A tak keď už boli mokrí, vybrali sa v daždi kúpať. Našťastie boli na jazere prví (a aj poslední) tak sa snažili potiahnuť vodný bicykel, no keď zistili že je priviazaný kovovou reťazou o schody, vzdali to a bežiac pred krutou zimou po prúste sa dostali do presakujúceho stanu a zložili ho.

Následne dojedli všetky chrumky a rozlúčili sa hádzaním nožíkov (vzájomne a do chrbtov)

P.S.: Ľudo ešte stále nevie vysadnúť na nafukovačku…

Fredi