Stanovačka I.

Kde bolo, tam bolo, už od 14. storočia niekde pri Banskej Belej bolo jedno jazero. A v tom jazere, predstavte si, bola voda. Ale keďže o ňu vôbec nejde bodaj by sa vyparila. Pri jazere, pod krásnymi ruinami kedysi domu, sa usídlili štyria výletníci. Samozrejme až po tom, čo zistili že pôvodné miesto je trochu zarastené a kosiť sa im nechcelo. Tak si teda postavili dva stany. Jeden veľký a majestátny a druhý maličký a útulný. Takto nejako by to povedal optimista. Z pohľadu realistu by to znelo: „Tak si teda postavili dva stany. Jeden normálny s malou chybou ktorá sa však dala napraviť spinkami a ten druhý takmer dokonalí, len trochu menší.“ Pesimista, by sa vyjadril takto: „Tak si teda postavili dva „stany“. Jeden bol totálne pokazený, pretože nemal zips, namiesto ktorého tam mali spinky, no aj tie ich pri vychádzaní vždy pichali a druhý, taký krpatý že keby zafúkal vietor, jeho obyvatelia sa našli pod hrádzou.“ Keď mali tie stany postavené, išli si „pohľadať“ drevo do kôlne, ktorá sa nachádzala pod jazerom. Následne si zakúrili spôsobom nanajvýš ohromujúcim. Zapaľovačom. Dlho do noci sa rozprávali a triasli od zimy aj strachu pred medveďom ktorý na nich čakal za stromom kým nezaspia. Preto, ale aj pre príjemný spánok si so sebou zobrali do stanu sekeru. „Ak by sa ukázal, tak mu ju hodím do hlavy.“ Vyhrážala sa jedna. Keď sa všetci dobáli, rozhodli sa že si pôjdu opekať. Vytasili špekáčiky, no keď zistili že majú len jeden ražeň, a aj ten mal „úctyhodného“ pol metra, vykašlali sa nato a natreli si chleba so syrom.

Zrazu začuli zvuky. Nie nebol to ten medveď. Aj keď uznávam, trochu sa podobali. Donášková služba „Blahút a spol“. nám doniesli drevo. Chvíľu sme „pokecali“, no keď zistili že je už tma a začína Večerníček, odišli domov. A tak tam opäť zostali štyria výletníci zo vzdialenej dediny Banská Belá sami. A čo robili? No tak napríklad si noc spríjemnili prechádzkou po hrádzi, väčšinou behom pred dotieravým hmyzom, počúvali chrčiace rádio alebo si kedy - vtedy povedali otrepaný vtip. Nakoniec sa rozhodli že pôjdu spať. So sekerou namiesto macíka a s nabitými lampášmi vkĺzli do spacákov. Všetko bolo dobre, až na terén na ktorom spali. Niežeby bol krivý. To nie. Len sa veľmi nedá spať keď sa kotúľate na jednu stranu. Ako-tak zaspali. Niektorí sa rozhodli že budú udržiavať oheň, pre prípadnú návštevu medveďa, vlka alebo iných „príjemných“ hostí. Nastalo ticho. Bolo počuť len hlasné chrápanie a iné zvuky, keď tu okolo pol štvrtej sa ozval podľa všetkého nadržaný srnec. Dvoch to zobudilo hneď. Tí sa pokúšali zobudiť zvyšok partie mobilom, krikom a kameňmi, ale ani to nepomohlo. Nakoniec to došlo aj im a strhli sa z krásnych snov o nákupe v jednote. „Čo to je?“ Zaznela otázka. „Kačka? Nie. Pes. Ale no! Však to je ten medveď!!!“ Prebehlo mysľou jednej nemenovanej. Celým Belianskym jazerom sa ozývalo mutované brechanie. „Počujete to?“ „A čo? „Hm, hluchota pol života však?“ „Jáj, toto? To nieje pes“ „Ejha, ty si ale bystrý!“ Brechanie sa približovalo a vzďaľovalo. „Baby“ chytili takú triašku, že sa triasol celý stan a ten zver si musel myslieť... Odbilo štyri hodiny a mutované brechanie stíchlo. Nahradil ho mutovaný spev vtáčikov v korunách stromov. Vyšlo slnko a všetko bolo opäť v poriadku. Teda, ak nerátame skoro chytený infarkt štyroch výletníkov zo vzdialenej dediny Banskej Belej.

Fredi