Slzy blázna

 

V prázdnote odsekov

a v kriku nadbytočných čiarok,

v tieni bledých závratov,

keď na tvári nik necíti ani jemný vánok,

aj napriek tomu že v riadkoch plačem a vrieskam,

dookola čítam vetu „Nikdy nie si sám“.

 

Volám o pomoc a dúfam v otvorenú dlaň,

chcem počuť zaznieť tú zázračnú vetu

.... .

 

Dúfam v obetovaný čas,

že v januári ma obíde mráz.

 

Myslím si že padám, no dúfam v pevné paže,

že koniec je občas ako v rozprávke,

že raz sa stane aj to, čo sa káže.

 

Hmlistá predstava že človek berie aj dáva,

je rovnako úžasná, ako Božia sláva.

 

Verím, že je a že raz sa dotkne môjho pleca,

verím, že nikdy nezhasne večná svieca.

 

Že človek sa snáď raz prebudí,

aj keď bude noc,

pocíti potrebu,

neprijme len, lež ponúkne pomoc.

 

Bez vyslovenia vety a prosby o chlieb,

bez nárekov a dlhých modlitieb.

 

S túžbou, že jediný pohľad prezradí snáď všetko,

kráčam cestou, nie. Chodníčkom,

kde za každým kopcom hľadám domček z perníčkov.

 

Túžba v mäkký dotyk,

podporu bez spätnej väzby,

bez rovných riadkov si spievať noty,

bez potreby byť raz triezvy.

 

Tichým hláskom v smere vetra,

nechávam niesť skromnú prosbu.

Začuť úprimný hlas: „už sa netráp“.

Bez termínu „téma vážna“,

to všetko sú slzy blázna. 

 

Fredi