Šípová Ruženka
Kde bolo tam bolo, v jednom malom zámku na konci sveta, žila jedna malá princezná. Bola dosť malá, preto dal kráľ pripraviť hostinu na jej krstiny. Pozval aj 13 sudičiek, aby sa mala jeho dcéra čo najlepšie. Keď sa vrátili z kostola, hneď začali chystať oslavu. No zrazu prišiel kuchár a oznámil kráľovi, že nemajú dosť otáčacích stoličiek pre všetky sudičky. „Tak tú 13. odvolajte z oslavy!“ zakričal kráľ. A tak poslal kuchár 13. sudičke e-mail, aby nechodila. Oslava sa začala bez problémov. Na stoloch boli vyberané jedlá z Talianska, Francúzska, jednoducho také, ktoré mali sudičky najradšej. o §smej všetko stíchlo. Sudičky vstali a jedna po druhej chodili k Ruženke a hovorili, čo jej vkladajú do vienka. „Ja ti dávam krásu. Ja múdrosť. Ja ti dávam počítač s kompletnou výbavou a farebnou tlačiarňou.“ Takto to šlo, až kým nedohovorila 11. sudička. Vtedy sa zablyslo, razom sa pozatvárali všetky okná a dvere (to kvôli efektu), vybilo poistky a zrazu sa pri kolíske malej princeznej zjavila 13. sudička. Obrátila sa ku kráľovi a takmer krikom naňho spustila: „Prečo si ma odvolal z oslavy?“ Kráľ nevedel čo povedať, jednak od strachu a jednak preto, že v sklade za zámkom mali ešte tucet stoličiek. No nakoniec sa vykoktal: „ Vieš, som trochu poverčivý a ty si trinásta.“ „Tak to teda nie! Kvôli tvojmu strachu z čísel som zostala doma s natupírovanými vlasmi, celkom novými šatami za 300 eur a topánkami, na ktoré som minula celé úspory len pre túto udalosť! Ale mne to nevadí, pretože mi to všetko zaplatíš a aby si nepovedal, tak tvoja dcéra sa na svoje pätnáste narodeniny pichne o drôt z počítača a zomrie.“ Sudička sa len zasmial, vzlietla na svoje novej „turbometle“ a dodala: „Účet ti pošlem poštou.“ Asi po dvoch hodinách ticha sa kráľ rozhodol, že najlepšie bude, ak sa počítačov úplne zbavia. Ale aby neboli stratoví, predali ich do zahraničia, Japoncom. Aj keď správna rada s tým nesúhlasila, lebo net bol celý ich život, kráľovi sa museli podriadiť. Policajti chodili po celej krajine a habali všetkým tieto obľúbené prístroje.
Po takmer pätnástich rokoch
Bol pekný slnečný deň a Ruženka sa akurát prechádzala po parkovisku. Vtom ku nej pristúpil kráľ a oznámil je, že idú niečo kúpiť do Metra. „Majú tam bombastické akcie dcéruška. O také dva dni sme späť!“ A tak zostala princezná v deň svojich pätnástich narodenín sama. Ako sa tak prechádzala, zrazu zbadá kábel. Ale nebol to obyčajný kábel. Tento bol iný ako všetky ostatné, a preto sa Ruženka rozhodla, že zistí, kam vedie. Kábel ju zaviedol do vysokej veže. Vošla dnu a vyšla až na vrch. Doplazila sa až ku dverám, ktoré boli úplne hore, otvorila ich a zbadala tam zhrbenú starenu, ktorá sedela nad niečím čiernym. Bol to notebook. Ruženka pristúpila ku starenke a opýtala sa, čo to je za čudnú vec. Starenka Ruženke vysvetlila o čo ide a dovolila jej vyskúšať si to. Ruženka si prisadla a hneď začala surfovať po internete ako skúsený maniak. Starena nenápadne nadvihla kapotu počítača. „Poď sem, Ruženka, niečo ti ukážem!“ Ale vtedy omylom stlačila ctrl+alt+delete. Tým celý systém reštartovala, ale keďže starena držala káble v rukách, všetko to zamrzlo. A spolu s počítačom „zamrzla“ aj celá krajina. Na celých sto rokov. Kým bola krajina bez života, ostatné krajiny sa vyvíjali, ale stále sa niekto pokúšal vyslobodiť kráľovstvo (ležalo totiž na pozemkoch, kde sa mal stavať Kia, a tak od nich chceli odkúpiť pozemok).
Jedného dňa sa vybral do zakliatej zeme princ Emanuel. Došiel ku zámku a s hrôzou zistil, že celý zámok je obrastený počítačovými káblami. „Takže, meč mi bude nanič!“ povzdychol si princ a dal sa do rozpletania káblov, čo mu trvalo ďalších sto rokov. Keď sa dostal ku Ruženke, (ktorá mala mimochodom už 215 rokov) a pobozkal ju, na jeho prekvapenie sa nič nestalo. A vtedy bliklo. Hneď zabehol do najbližšieho obchodu s počítačmi a kúpil si antivírus „Ruženka bez káblov“, (ktorý vynašla len pre informáciu, 12. sudička). Nainštaloval ho do nej a ako zázrakom celá krajina ožila. Emanuel si zobral za žena Ruženku a žijú spolu možno aj dodnes, ak nepredali tie pozemky Kia.
Fredi