Rozrpávka o lenivom srdci

    Kde bolo, tam bolo, v jednej hrudnej dutine, žilo si tam lenivé srdce. Nuž a tomuto lenivému srdcu sa vôbec nechcelo pumpovať okysličenú krv do celého tela. Len sa stále sťažovalo, že má veľa práce. 

     Červené krvinky, ktoré cez srdce prechádzali boli nazlostené, lebo keď srdce pumpovalo krv pomaly, nestačili urobiť svoju prácu včas. A tak išli na úrad práce – do mozgu. Žalovali na srdce, že je lenivé, pomaly ich púšťa do tela a potom musia pracovať nadčas.

     „Ale veď aj my máme rodiny!“ – zlostili sa červené krvinky. „Keď domov meškám, myslia si, že som bola v obličkách chlastať nečistoty!“ – sťažuje sa jedna z nich. Prednosta úradu práce – pán Mozog – im hovorí: „Len ho nechajte, ono sa určite polepší“. Ale kdeže. Srdce bolo stále lenivejšie a lenivejšie. Až raz...

     Srdce zrazu zaspalo počas dňa. A tu niekto násilím otvoril hrudnú dutinu a lenivé srdce vymenil za umelé. Odvtedy už telo ani krvinky so srdcom nemali žiadne problémy. Lenivé srdce dostalo, čo chcelo. Už nikdy nemusel pracovať. Ale muselo za to zaplatiť veľkú daň.

     Pretože bolo také lenivé, nemohli ho dať do žiadneho tela. Tak ho zaliali liehom, dali ho do skleneného valca a vystavili ho do skrine na lekárskej fakulte. Pripísali k nemu na ceduľku: „Lenivé srdce“.

     A ono sa tam od hanby červená až dodnes.                                                                                 Fredi