Prepáč

 

Keď už nevládzem a volám o pomoc,

a všetci sú zvyknutí sa opierať,

nie ponúknuť plece,

nevidia slzy a nárek,

vtedy padám do prachu,

neviem sa zbaviť strachu.

 

Prepáč že som zvýšil hlas,

prepáč že som nebol trpezlivý,

prepáč že som nehasil, 

aj keď srdce mi kričalo has!

Keď vznikol požiar, bol mi odmeraný svet,

teraz to už neviem vrátiť späť.

 

Prepáč že som sebecký,

že mám potrebu byť šťastný.

Cítiť vôkol seba úsmev,

mať pocit že si aj ja zaslúžim.

 

Prepáč ak som klamal,

také zvyky som ako dieťa nemával.

Myslel som si že pravda je všetko,

no potom prišlo niečo,

čo rýchlo zmenilo to,

prišiel život dospeláka,

prišiel svet a zmizli

len povinnosti z paneláka.

 

Prepáč že nezavolám, keď idem von,

bolo mi ublížené a ja sa len bránim,

kričím o ratu, zvoním ako zvon,

pochopil som, že sa len chránim.

Že už nechcem trpieť,

už nebyť na posmech,

nemusieť liezť do kúta,

nemusieť cítiť smútok.

 

Prepáč že som nezaklopal keď som išiel von,

prepáč že som ťa chytil za ruku keď som sa bál.

Že som bol odmeraný, nepočujúc zvon,

ktorý odbíjal na prosbu „prepáč“,

že zvyšujem hlas, aj keď ty to v rukách nemáš.

 

Odpusť že som ti povedal svoje tajomstvo,

ktorým som všetko zničil,

dúfal som že si ten človek,

ktorému som celým srdcom veril,

že ma pochopí a môžem sa oprieť o jeho slová,

no pre oboch nastalo niečo nové.

 

Teraz sa bojím.

Povedať to niekomu znovu,

už nie som z piesku, lež z kovu.

 

Bojím sa plakať na druhom pleci,

odišiel si za hranice,

čas je drahý na krátke rozhovory,

aj tak putujú od veci.

 

Aj keď sme stále spolu,

občas žiarlim,

tajne plačem,

zabávam sa, milujúc tento život,

no potrebujem pevnú ruku,

s ktorou sa môžem pozerať na sprievod.

 

Mám veľké plány,

a som v nich sám.

Neviem si predstaviť,

že niekto so mnou vydrží prísť až tam.

 

Po 21 rokoch plaču,

keď som stratil nádej mať celý svet,

príde ďalší človek,

a ja sa bojím ísť, radšej cúvam späť.

 

Chcem všetko vykričať a zároveň mám vyzeraný jazyk,

nie je to už bolesť, len bohapustý návyk.

 

Z času na čas príde chvíľka, keď sa potrebujem nabiť,

aby som druhých držal,

tváril sa byť silný,

mal ten pocit „dokážem to“,

nebyť malicherný.

 

Ale už nechcem byť ten čo to zvládne.

Potrebujem pevnú pôdu,

sieť čo ma zachytí pri páde,

ktorú do všetkého zasvätím,

prosím, odpusť mi za všetky hriechy,

ktoré som prežil,

žijem,

a ktorými ti ublížim. 

 

Fredi