Prečo ja?

Pamätáš, keď sme boli ešte dvaja?

Ani ja nie.

Spomínaš si, keď sme v tom boli spolu?

Bohužiaľ. Nie.

Ten krátky čas, keď sme tvorili tím?

Stále nič.

Keď sme pre seba existovali len ty a ja.

Báli sme sa a predstierali -  že nie. A práve ten spoločný strach z nás robil malých odvážlivcov.

Keď sme sa držali za ruky a predstavovali si, aké skvelé to musí byť tam vonku.

Vzájomne sme sa upokojovali že to bude dobre, ako keby sme mali poňatia o tom, čo nás čaká.

Chceli sme ale byť odvážni jeden pred druhým - nie kvôli chvastaniu sa - ale kvôli podpore toho druhého. Lebo obaja sme si mysleli, že JA SOM ten starší, čo sa musí postarať o mladšieho brášku.

Chceli sme byť odvážni jeden PRE druhého.

A obaja sme vedeli, že sme na tom rovnako a tá dôvera a nebojácnosť byť sám sebou nám bola všetkým. Doslova.

Pamätáš?

Nie, nie, nie a nie.

Nespomínam si na jediný zážitok s tebou.

Nemám jedinú spomienku na tvoju tvár či tón hlasu.

Na tvoj pohľad ani farbu očí.

Neviem si vybaviť ani len tvoje meno.

Tak prečo to kurva tak bolí?

Prečo som už 35 rokov tak šialene sám?  

Osamelý?

Strašne si chcem spomenúť na ten pocit, keď si bol aspoň na chvíľu fyzicky pri mne.

Na tlkot tvojho srdca. Jediný nádych.

-

Nič. Prázdnota.

Len si to potichu a tajne predstavujem. Vcelku zahanbený, že nie som dosť silný na to zvládnuť to sám.

Nie je to paradox? Na tie krátke 3 mesiace, kedy som na toto všetko nebol sám, nemám jednu jedinú spomienu.

Prečo som to bol ja a prečo si to bol ty? 

 

Fredi