Prechod

 

    Samozrejme že som tam bol. Ležal som predsa na posteli. Kde by som asi tak v kóme mohol byť? Len tak ma vláčiť po chodbách predsa nesmú. Teda, neviem či to niekto niekedy skúšal. Možno by to „pomohlo“. Každopádne za pokus to stojí. So mnou to ale nikto neriskol a tak som tam ležal a počúval. „Počúval“. Mozog mi síce fungoval, ale nie vďaka nemu som zachytil správy o mojom stave. Vlastne, možno aj áno. Asi som stále nejako prepojený so schránkou v ktorej som 18 rokov zveľaďoval ducha. Ale ako ste na to prišli aj určite sami, bol som v miestnosti, keď sa doktor rozprával s mojou rodinou.

„Klasický prípad oddelenia ducha od tela“, povedal by nejaký mystik. Snáď by mal aj pravdu. Neviem. O takomto niečom som samozrejme počul, ale nikdy sa o to nezaujímal. Dosť času mi zaberalo žiť svoj vlastný život a nie zaujímať sa o mŕtvych ktorí nezomreli. Dosť sebecká myšlienka, ale ak to chceme „zhumanizovať“, tak to zhrňme tak že táto téma ma proste nikdy nejako nezaujímala. Teraz som ju, alebo čokoľvek to bolo prežil na vlastnej „koži“. Stál (sedel, lietal, visel dolu hlavou, to netuším keďže som sa nejako neregistroval) som tam a počúval ten rozhovor, keď sa všetko zmenilo a ocitol som sa niekde (ťažko to slovami popísať), v akomsi „tuneli“ (vôbec to nebol tunel, no všeobecne sa to tak prezentuje a bude vám to najbližšie aj na pochopenie). To bolo naposledy čo som milovanú rodinku videl za svetla. Mal by som snáď dodať že aj farebne. Nemyslite si však že teraz farebne nevidím. Práve naopak. Ponímanie farby keď som bdel a teraz. Príde mi to priam nezmysel snažiť sa niečo také porovnať. Teraz vidím farby skutočne. Živo. Také aké sú a ako boli stvorené. Nie tak ako ich videlo moje mnou síce milované, no nedokonalé oko.

            Ale späť ku „tunelu“. V tej chvíli som nebol nikde, ale bol som všade. Videl som všetky svoje kroky, všetky šťastné náhody aj zlé rozhodnutia. Videl som každé zákutie na ktoré som pomyslel. Opäť som si prezrel miesta kde spočinulo moje oko. Eifelovka, Stone Hange, Socha slobody, precestoval som toho veru dosť. Hádam by som teraz už mohol vidieť aj iné veci ktoré som, keď som bdel, túžil zazrieť. Uvedomujem si ale, že už nemám tú príležitosť. Neviem ovládať to, čo kedysi bola prirodzenosť. Neviem sa donútiť zastať či pohnúť, robiť niečo slobodne. Uvedomujem si že nie som sám. Že začínam rozoberať myšlienku omieľanú a opakovanú? Že sa vám snažím vnútiť názor v niečo veriť? Áno. Nie. Vôbec nič robiť nemusím. Pretože aj vy veríte. Každý človek v niečo verí. Či už v plyšové hračky, boha čakajúceho v zlatej klietke, šesťrukú sochu, dobro človeka, či seba samého. Vravím, nebol som tam sám. Snáď som tam bol ešte so sebou. Snáď s kniežaťom svetla, s démonom alebo anjelom strážnym. Nazvime však tento môj pocit, že som nebol sám, človeku a čitateľovi najprijateľnejšie. Svedomie. Bol som tam ja a moje svedomie. Neviem ako dlho, neviem čo sa dialo. Či sme boli ticho a či sme sa „rozprávali“. Každopádne na záver (kedy to malo začiatok?), po nekonečnej výmene „myšlienok“, som odrazu všetko pochopil. Musel som ísť proste ďalej.

            Prvý krát po „nehode“ som otvoril oči. Bolo to vcelku zaujímavé. Pamätám si na pocit chladu. Bol som bosý. Zdvihol som hlavu a uvedomil som si, že som v akejsi kaplnke, ak sa táto budova takto dala nazvať. Okrúhla stavba s akoby menšou fontánkou uprostred. Na stenách ani strope neboli žiadne maľby. Na zemi žiadny koberec, len kamenné dlaždice. Bolo tu jediné okno, cez ktoré priamo na fontánku mierili slnečné lúče. Ticho dokonalosti preťalo ťapnutie na kamennú dlážku.

            „Čo tu robíte?“ Zaznel hlas, akoby ani nepatril človeku. Doteraz popravde neviem, či to bol vôbec človek, anjel alebo zlý sen. Pristúpila bližšie a zopakovala otázku. „Čo tu robíte? Kto ste?“

            „Neviem“, odvetil som s tónom hlasu vymletosti, no zároveň náznakom smiechu. Mal som pocit že o chvíľu vybuchnem. Hlava mi levitovala. Bola vzduchoprázdna. Niečo mi však bránilo rozosmiať sa. Snáď úcta ku prichádzajúcej, snáď jej viera, ktorá z nej žiarila na všetky strany a hriala ako slnko. „Neviem kde som“ Vyklopil som aby zo mňa nevyšiel ani náznak smiechu. Pristúpila a v strácajúcom sa slnečnom lúči som zazrel jej zelené ligotavé oči. Chvíľu vyzerali vystrašené, no prirodzene zmäkli a pristúpila.

            „Potrebujete pomôcť?“ Podávala mi bielu ruku. Automaticky som vystrel tú svoju a prvý krát som zažil skutočný dotyk. Dotyk nebies. Dotyk anjela. Dotyk vlastného svedomia. Na vlastných nohách som si uvedomil, že je o niečo nižšia ako ja a kaplnka celá ako bola nebola príliš vysoká.

            „Ako ste sa sem dostali?“ Spýtala sa ma neznáma súcitne a v tejto chvíli som pochopil čo znamená porušiť osobnú zónu. Stála tak blízko, že ak by sa nahla, dotkli by sme sa špičkami nosov. Prečo som ale precitol? Bola nádherná. Príjemná. Napriek tomu z nej okrem dokonalej belosti vyžarovalo niečo, čo ma nútilo urobiť krok vzad. Ani jej neprirodzená zmena prístupu z vystrašenosti a opatrnosti na ochotu pomôcť a fascináciu mojou osobou mi k dobrému pocitu nepridávala.

            „Ja, neviem“, vykoktal som zo seba a pocit rozosmiať sa vyletel jediným oknom v miestnosti. „Kde to som?“

            „V kaplnke dôvery.“ Zasvietili jej oči. Keď si však všimla že ja sa stále tvárim ako keby som práve prešiel cez Hviezdnu bránu, snažila sa mi to vysvetliť. „Dôverou sa volá preto, pretože z fontánky uprostred sa prvý krát kropia naše ratolesti. S dôverou ich vkladáme do temnoty, aby vyrástli a stali sa našimi spoločníkmi na tomto svete a neskoršími útechami.

            „Myslím že to bude chcieť hlbšie vysvetlenie. Pointu som nenašiel.“ Pustil som zo seba prúd myšlienok, lebo po tom ako som od neznámej odstúpil, tlak a pocity sa mi vrátili do normálu. Dôvera? Ratolesti?

            „Ako sa voláš?“ spýtala sa. Od toľkého úžasu som úplne zabudol že ani neviem s kým som a stále som netušil kde som.

            „Volám sa Kiko. A ty?“

            „Kiko? To je zvláštne meno.“ Zasmiala sa zvonivým hlasom. „Ja som Natisa.“ Tak práve ona mi bude hovoriť o zvláštnom mene. Pomyslel som si ironicky.

            „A kde presne sme Natisa? Je fajn vedieť pointu tejto kaplnky, ale miesto na Zemi“

            „Na Zemi? Si zvláštny. Poď von a hneď uvidíš.“ Otočila sa a v kaplnke po nej zostal len rozvírený vzduch. Spravil som 5 krokov a aj ja som sa ocitol vonku. Najprv ma oslepilo jasné svetlo, no keď si moje oči zvykli, pochopil som že len tak ľahko sa odtiaľto k nejakej civilizácii nedostanem. Kam som sa pozrel, všade zeleň. Vysoké kopce boli posiate stromami. Kaplnka stála na nižšom kopčeku, na ktorom v okruhu asi 100 metrov štvorcových neboli stromy. Nevidel som však stopy po klčovaní. Miesto stavby sa teda prispôsobilo okoliu, nie naopak. Veľmi zvláštne. „Tak už vieš“? Zašepkal akoby vietor. Vytrhol som sa z vlastných myšlienok a pozrel sa, odkiaľ farebný hlas prichádza. Natisa mala na sebe biele šaty, skoro až po zem na ramienkach. Dlhé čierne vlasy jej splývali s pásom. Po silno zelenej tráve pribehla ku mne. „Tak už vieš kde sme, keď ti nestačilo povedať že v Kaplnke Dôvery?

            „Nuž“, nahodil som nadvecný tón, „viac by mi pomohla asi mapa a JPS“. Opäť sa zasmiala.

            „Hovoríš veľmi zvláštne. Ako si sa vlastne objavil v kaplnke?“

            „Po pravde, vôbec neviem. Nepamätám sa. Viem len, že som šiel po ulici a následne tmu. Potom sa objavil slnečný lúč smerujúci na kaplnku a začul som tvoje meno.“ V tomto čase som ešte netušil čo sa so mnou deje. Bola to skúška. Bol to nový začiatok, ktorý som musel prekonať, aby som sa mohol vrátiť a pokračovať.

            „Ty si sa len tak objavil?“ Natisa zbledla ešte viac ako bola, ak sa to vôbec dalo a oči sa jej rozšírili. Zdrapila ma za ruku a ťahala dolu kopcom, po menej strmej časti. „Poď so mnou! Musíme ísť do dediny! Ukázať ťa všetkým!“

            „Ukázať všetkým? O čom hovoríš? Nie som atrakcia!“ Vyfukoval som zo seba slová, no aj napriek tomu že ma pustila, utekal som za ňou. Sám by som do dediny asi netrafil a to isté si myslím o prežití.

Po asi 10 minútovom behu, keď som vôbec nevládal, Natisa spomalila. Z ničoho nič, akoby sa práve len zjavila a vznikla, spomedzi stromov vyrástla osada. Malé kamenné domčeky so slamenými strechami. Opäť to vyzeralo tak, že domy postavili tam, kde neboli stromy. Akoby našli najväčšiu lúku aká sa vytvorila a rýchlo ju zastavali. Cez dedinu, ak ju tak môžem nazvať viedli vychodené cestičky, na ktorých síce tráva bola, no uležaná. Všade ale bola, čo ma dosť udivovalo.

            „Tatko, tatko!“ Vykrikovala Natisa a opäť zrýchlila. Snáď uprostred dediny, kde bola na moje prekvapenie veľká kamenná fontána, sme zastali. Natisa vbehla do bieleho učupeného domčeka pod obrovským dubom, ktorý tvoril východnú hranicu lesa. Ja som zastal, nešiel som za ňou. Musel som sa posadiť na kamenný múrik fontány a vydýchať sa. Vďaka kriku, ktorý Natisa robila po celej dedine, ako sme šli do jej útrob, však z domčekov a ďalších trávnatých uličiek začali vychádzať ľudia. Zvedavo si ma obzerali a pre mňa nepríjemnosť situácie sa už zhoršiť nemohla. Zistil som ale že vždy to môže byť horšie. Z domu, kde vošla Natisa vybehla, za ruku ťahajúceho, pravdepodobne otca. Bol vyšší ako ja. Hustné čierne vlasy mu splývali na plecia. „To je on! To je on! Našla som ho v Kaplnke Dôvery. Tvrdí že sa tam objavil. Je to on!

            „Natisa, kľud“, snažil sa ju utíšiť otec, no tak isto zvedavo ako všetci naokolo pristúpil ku mne. „Ako sa voláš chlapče a odkiaľ si k nám prišiel?“ spýtal sa ma rozvážne a s pohľadom otca ma ubezpečil že všetko je v poriadku, aj napriek davu, ktorý sa práve schádzal na námestí.

            „Som Kiko a neviem Vám povedať odkiaľ som prišiel. Šiel som zo školy a v tej kaplnke som sa proste objavil. Všetko som už povedal Natise.“

            „Vidíš? Je to on! Je to on!“ Vykrikovala poskakujúca Natisa.

            „Ale kto ako mám byť?“ Spýtal som sa zvýšeným hlasom, lebo s tlakom okolností mi už došli nervy.

            „No predsa náš Zlúčiteľ!“ Vykríkla, teraz už pevne na zemi stojaca Natisa s obrovskou radosťou a nádejou v očiach.