Portugalsko

Znie to až neuveriteľne, ale podarilo sa mi dokopať k spísaniu poslednej časti mojej minuloročnej cesty. To je jedna z výhod mojej súčasnej práce. Keď máte po ruke počítač a chvíľu času, dá sa toho stihnúť kopec. A konečne mám pocit že som v tejto spoločnosti vytvoril niečo užitočné.  Ale späť k veci. Portugalsko bola moja posledná zastávka predtým ako som prišiel na prázdniny domov. Akým spôsobom som sa tam dostal som napísal už v Mexiko príbehu a teda revúce decko v lietadle preskočím.

12. júl 2016 – Prvá prehliadka Lisabonu. Ako sme vošli na hlavné námestie, v priebehu chvíľky mi ponúkli 3x za sebou drogy. Hlavné podnikateľské odvetvie je tu ľahko čitateľné. Zistil som, že aj keď je Island súčasťou Európy, bolo celkom obtiažne zameniť si islandské koruny na eurá. V jednej zmenárni mi dokonca neverili že ide o skutočnú menu. Čo sa týka Slovenska alebo Česka, tu ich nezameníte nikde. Každý večer som bol natoľko unavený, že som si už ani riadne nepísal denník, čo ma teraz samozrejme štve. Našiel som si záznam: - Cestovali sme v okolí Sintry a zastavili sme sa na milióne miest. Tých milión miest si teraz všetci tíško predstavíme  a pokračujeme v potulkách po Portugalsku.  Navštívili sme miesto zvané Seteais, v preklade: Sedemkrát au. Legenda hovorí, že keď túto budovu navštívil kráľ s kráľovnou, milovali sa a ona vzdychla až 7x. Údajne podľa tejto originálnej legendy získal zámoček svoje meno. 

13. júl 2016 - Miesto Quinta da Regaleira je úplne magické. Ide o obrovské záhrady s tajnými tunelmi, chodbičkami, vežičkami, jazierkami, studňami a dokonca tajnými otáčajúcimi sa dverami , ktoré odhalili tajné schody do podzemia. V jeden moment ma náhle premkol pocit domova, to vtedy keď sme kráčali po úzkej cestičke lemovanej stromami. Na chvíľu som mal pocit, že som v lese. Cabo da Roca je najzápadnejší bod kontinentálnej Európy. Moja vznešená noha vkročila aj na tento kúsok Portugalskej zeme. Ako sme sa tam pohybovali okolo náhodne pohodenej stredovekej bašty, začuli sme pouličného umelca, ktorý hral na husliach hudbu z Game of Thrones.

14.7.2016 – Opäť sme brázdili ulice Lisabonu. Tiago by bol hlavným hrdinom portugalskej verzie rýchlo a zbesilo. Jazdí síce dokonale, viac krát mi ale pred očami prebehol môj krátky život a zamyslel som sa, kedy som bol naposledy na spovedi. Celý deň bol neskutočne úžasný. Navštívili sme rôzne skryté miesta. Skryté myslím, pred očami turistov. Bol to orientálny dom, ktorý zvonku vyzeral ako všetky ostatné, no zvnútra vyzeral, ako keby sme sa premiestnili do Ázie. Podobne ako jeden kostol. Zvonku nepriťahoval zbytočnú pozornosť, no vnútri mal človek pocit, že čochvíľa dnu docvála stredoveký rytier na koni. Ďalšou zaujímavosťou bola obrovská reštaurácia nad Lisabonom, ktorá je už roky opustená a chátra. Vstup je samozrejme zakázaný, ale my sme sa dostali na strechu, odkiaľ bol dych berúci výhľad. Mladí ľudia, ktorí zvládli vyšplhať sa tam, posedávali  s pivkom a užívali si dňa. Reštaurácia bola obklopená lesom, kde sme šli na lanovú dráhu. Nič zvláštne, keby bola ešte funkčná. Už dávno tam chýbali všetky bezpečnostné prvky a teda balansovanie v 5 m výške bez poistky bolo asi trochu hlúpe. Cestou autom, aj keď na sekundu vďaka tej rýchlosti, ale predsa som zazrel rímsky aquadukt. Najväčší kamenný oblúk vytvorený ľudskou rukou.

15. 7.2016. – Ani som nemusel umrieť aby som videl Ježiša. Jedna jeho veľká socha sa nachádza v Lisabone. A priamo odtiaľ je aj pekný výhľad na originál Golden Gate. Tento most bol najprv vystavaný tu, až potom v USA.

17.7.2016- Najteplejší a zároveň najchladnejší deň môjho výletu. Rozlúčil som sa s Lisabonom a namieril si to do Coimbry, študentského mesta Portugalska. Niečo ako Brno pre Slovákov. Jorge ma čakal... ehm „čakal“ na stanici a ukázal mi mesto, neskutočne horúce a krásne. Univerzita bola ako inak dych berúca. Alebo to bola tá horúčava? Blízko mestečka Alfarelos, kde Jorge býva je krásny hrad na ktorý ma vzal a ktorý mi pripomenul Šašov hrad, či inú zrúcaninu, aj keď v omnoho lepšom stave.  Úplne som zabudol ako rád sa s tým chalanom rozprávam a ako mi chýbal. Zvláštne, ako si uvedomíte ako máte niektorých ľudí radi a ako s nimi radi trávite čas, až keď si to skutočne zopakujete. S jeho rodinou sme navštívili festival folklórnych súborov, kde vystupoval aj jeden z Poľska, malo to čarovnú atmosféru.  

Pôvodne som mal z Lisabonu letieť do Bratislavy cez Paríž. To bola najlacnejšia možnosť. Vybral som si ale Rím, asi kvôli rôznym udalostiam, čo sa vtedy odohrali vo Francúzsku. Ako som si tak sedel na letisku, dostal som správu od Jorgeho, že lietadlo z Lisabonu do Paríža bolo skoro francúzmi zostrelené, pretože 5 minút nereagovalo na žiadne snahy o komunikáciu. Tak si mysleli, že bolo unesené teroristami a chceli ho odstreliť. Našťastie išlo len o nejaké zlyhanie, oni sa ozvali a všetko dopadlo dobre.

18.7. – Rím. Samozrejme že počas letu blízko mňa sedelo revúce decko. Tentoraz predo mnou. Prídem na letisko v Ríme. Myslel som si, že hneď prejdem kontrolou, aby som sa trochu vyspal, priletel som o polnoci a do Bratislavy som letel ráno o piatej. Tak som si myslel, že si za kontrolou nejako sadnem/ ľahnem a trochu sa prespím. Prídem a čo to oči moje nevidia. Odletová hala bola uzatvorená. Nevadí, hovorím si. Ľudia čakajú v príletovej, budem tam aj ja. Zložil som sa, uvelebil som sa a za 10 minút prišiel policajt že zatvárajú. „Von“, znel rozkaz, samozrejme v taliančine. Na 4,5 hodiny som si našiel pohodlné miestečko pri stene letiska z vonku. Pocit bezpečia mi dodávalo ďalších asi 200 ľudí, ktorých vymkli ako mňa a ozbrojení policajti, ktorí sa medzi nami prechádzali.

Poučenie? Už nikdy nie sám. Chýbal mi pocit, že nemám s kým zdieľať toľkú krásu a nespočetné dobrodružstvá. Tento výlet mi okrem pečiatok do pasu dal veľmi veľa. Každá časť bola úplne iná. Kostarika bola o prírode, o nepohodlí. Musel som sa naučiť skoro týždeň existovať celý čas spotený, v neskutočnej vlhkosti obklopený džungľou a musel som byť pripravený na všetky možné zvieratá. Potvrdil som si, že takýto dobrodružný typ naozaj nie som, avšak som rád že som to skúsil na vlastnej koži. Mexiko bolo naopak o pohodlí, cestovaní autom, jedení v reštauráciách. Všetko bolo naplánované. Bolo to o spoznávaní, histórii a architektúre. Portugalsko bolo o umení, nájdení skrytej krásy, dobrodružstve. O úplnej nepripravenosti a neistote. Všetko mi to dalo samozrejme aj iné ako vyššie spomenuté. Uvedomil som si, že očakávania sú to najhoršie. Byť sklamaný je des. Áno, celé to bolo super a najradšej by som si pamätal len to pekné, ale nie je to len o tom pozitívnom. Všetko záleží od uhlu pohľadu. Nič menej, bola to úžasná skúsenosť a aj keď by som najradšej šiel znovu a veľa vecí zmenil, nemám čas. Čakajú ma nové dobrodružstvá.