Plynie

Niekedy máš chuť plakať,

kričať a dupať nohami.

Celý svet je nefér

a ty si od smoly.

 

A aj keď je vôkol

tma v ktorej sa kreslia príšery pod posteľou,

je to krásne dobrodružstvo

s nádejou,

že nikdy neskončí.

 

Čaro je ten koniec.

Pohltí sám seba.

Dáva možnosť rásť.

Začať novým veciam,

aby si nestál na mieste,

veď v lese je toľko stromov,

toľko križovatiek na ceste.

 

Aby si zastal a užil si ruch prašného

mesta zachyteného v hmlistej fotografii.

Chladný vzduch vanúci z vĺn,

horúcu dychtivosť asfaltu.

 

Dvere majú pánty na to, aby sa otvárali a kľučku aby nebolo

buchnutie posledným vzdychom.

Aby nebol pohľad do očí červenou stužkou na ruke,

ale skúmaním vlastnej duše.

 

Mávam búrkovým mrakom a teším sa na ďalšiu výzvu.

Niet na čo nadávať a to ma unavuje

viac ako stôl zaprataný pripomienkami.

 

Keď sledujem zapadajúce slnko

z rozbehnutého vlaku,

ten pocit mi je blízky.

Hľadanie domova a nebyť tlaku,

nevážim si chvíľu kľudu.

 

Šúchajúc nohami sa báť vytočiť cudzie číslo

a nepiť zo strachu že sa minie,

aj keď viem že zajtra zavolám.

Lebo on nebude volať sám.

On bol-je-plynie.

 

Fredi