Padlý Anjel

Anjel, ktorý miloval,

ten, čo chránil krídlom,

postrelený leží v tichu,

vzatý z času rydlom.

 

 

Srdce mával plné lásky,

chcel prežiť starecké vrásky,

spolu s druhom naveky,

už však čuť len náreky.

 

 

Zostrelil ho tieň z raja,

rana jeho stále páli,

nedožil sa viac už mája,

jeho sláva viac nežiari.

 

 

Utápa sa v smútku,

prečo by mal ďalej žiť,

stisol viečka na doraz,

netúži už viac len byť.

 

 

 

 

 

Zabudol však na ovečky,

na tie drobné polovičky,

ktoré čakajú na spásu

na zemi na jeho krásu.

 

 

Len on pre nich slnko zažne,

len on pre nich dýchať vie,

bez neho sú smutní v žiali,

spytujú sa stále „smiem?“.

 

 

 

Anjel padlý musí bdieť,

nesmie hľadieť na ten svet,

nesmie smútiť za tou stratou,

na zemi má predsa bratov.

 

Na zemi má svoju dušu,

má tam všetko, čo mu treba,

aby žil a cítil šťastie,

viac mu nikdy nie je treba.