O živote bez riadkov

Skutočne je to o tom, bez nich,

nežiť ako v Á-päťke, túžiť zažiariť.

Nie je to o tme, ktorá zmizne,

s prvým lúčom sviečky,

je to o voľnosti,

priestore bez priečky.

 

Je to o vôli,

pocite chcieť,

mať prázdne vrecká,

snáď v hlave neisto,

no šeptom vedieť.

 

Neškrečkovať,

užívať naplno,

nie dúškami, ale glgmi,

nie z pohára, ale z dlaní.

 

Vidieť strom zelený aj keď je zima,

opisovať ho ako z rozprávky,

či ako Turčín-poničan,

neutiekať sa k výhovorkám,

lež obdivovať ihličnan.

 

Je to o bordele na stole,

kedy sa niečo deje.

Je to pocit robiť čo máš rád,

pocit tancovať, spievať aj keď nemáš hlas,

o pocite dýchať

a očami sa smiať.

 

Nie je to o tom, „čo keby“,

je to o vďake za Dnes,

nevidieť pre strom les,

nemať rád jednu farbu,

ale slnečnú zmes.

 

Cítiť plnosť,

vďakou za život,

o tom mať hodnosť,

titul „dobrý človek“,

nepočujúc štekot,

byť na smútok liek.

 

Je to o radosti v srdci, duši,

mať na sebe to, čo ti sluší,

čím je úsmev, smiech,

otvorená dlaň,

v spomienke pohľad zo striech.  

 

Je to o tom, za čo vďačím,

že prežiarim aj najtemnejšie zákutie,

o tom vnútri,

bielo-farebnom balete,

celé je to o živote.

 

Byť niekomu bratom, sestrou,

otcom, matkou,

je to o živote bez riadkov. 

 

Fredi