O škaredom káčatku
Kde bolo, tam bolo, bolo tam, kde bolo. Na jednom neznámom dvore belianskeho družstvasedela si na vajciach jedana veľká kačica. Ako si tak sedela, tak si sedela, normálne sa nudila. Zrazu začula nejaké zvuky.
„Puk, puk.“ Obzrela sa, ale to si len kohút robil popcorn. Vtedy to na ňu prišlo a zašla si za kríček. Keď sa vrátila a sadla si späť, začula zvláštne pridusené zvuky. Postavila sa a zistila že si prisadla svoje už vyliahnuté potomstvo. No to jej nevadilo a rozhodla sa, že všetky musí previesť cez dvor (však nejaké možno náhodou stratí...) ako sa tak prechádzali, ostatné kačky si šepkali: „Aké pekné kačičky. Len sa na seba nejako nepodobajú.“ „To vieš, každé je po otcovi.“
„A čo to posledné?“
„Tak tá Marta musela byť ridne zadĺžená...“ Posledné kačiatko v rade bolo väčšie ako ostatné a vyzeralo akoby malo Alzheimera. Všetci doňho kopali, pluli naň a obhadzovali ho žuvačkami. Vtedy urobilo životné rozhodnutie a ušlo z domu. Snažilo sa preskočiť plot, no keď bolo hore, šmyklo sa a hodilo papulniaka rovno do kaluže blata. Pri tomto akrobatickom kúsku ho pozorovali divé kačky, ktoré sa mu snažili vysvetliť, že gravitácia nepustí. No ono sa naštvalo a milé kačky utopilo v rybníku.
„Neznášam keď ma niekto poučuje!“, zamrmlalo si škaredé káčatko a pobralo sa ďalej. Pár dní nevidelo nič okrem piesku, ktorý sem doviezli zo Sahary pre vizuálne efekty, no po týždni blúdenia natrafilo na chalúpku. „Už včera bolo neskoro aby spadla,“ zamrlalo si káča. „Ale na prezimovanie postačí.“ Hneď ako vošlo dnu, získalo si srdcia pôvodných obyvateľov chalupy. Lenže po pár minútach z nich prestala tiecť krv a tak ich hodilo do kontajnera pred domčekom. „Tu to dobre nebude. Nemajú tu ani len centrálne kúrenie. A to už ani nehovorím o internete...“ Káčatko sa pobralo smerom na juh, s úmyslom uzrieť krásy Paríža, no namiesto Eifelovky natrafilo na malý močiar. „No čo, teraz si veľmi vyberať nemôžem...“, povzdychlo si kačuriatko a začalo plávať aby nezamrzlo, lebo bolo práve dosť zima. Vtedy zbadalo kŕdel krásnych bielych vtákov. „Kiež by som aj ja mohlo byť niekedy také krásne,“ povzdychlo si. No vtom jej niť myšlienok pretrhol darček od krásnych labutí. Trafilo ju to rovno do čela a tak sa uvedomilo a snažilo sa prežiť. Lenže ani jeho plavecké schopnosti a nový štýl ležmo na bruchu a púšťanie bubliniek ho nezachrámili a voda pod ním zamrzla. A práve vtedy šiel okolo rybníka starý Majhsner a zbadal úbohé káčatko. Sekerou obrezal ľad okolo nafukovačky a škaredé káčatko zobral do tepla svojho domova. Kŕmil ho a staral sa oň, až kým sa káčatko neprebralo a nezistilo, že juho spolubývajúci majú vlnu a robia béé. Vtedy už po druhý- krát ušlo z domu a túlalo sa túlalo, až sa dotúlalo a prišla jar. A ako každé ráno šlo si zaplávať. Vliezlo do vody a keď uvidelo svoj obraz, skoro onemelo od úžasu. Zo škaredého káčatka sa stala ešte škaredšia sliepka, ktorá ani nevedela plávať, takže klesla na dno a už nikdy viac neobťažovala svoje okolie...
PS: A že s kým všetkým bola stará kačka =)
Fredi