O Popoluške

Kde bolo, tam bolo, v jednej malej zasneženej dedinke, niekde v Karibiku, bol domček a v tom domčeku žila Popoluška, macocha Elvíra jej dve dcéry a jeden starec (jej otec). Popoluška bola len adoptovaná. Prvý rok svojho života strávila v detskom domove s názvom „Wirsindglucklich“. Po roku si ju adoptovala táto milá rodinka. Keď Popolušku prvýkrát zaviedli do svojej „skromnej“ vily, mali sa čo napočúvať! Vraj tu bude žiť ako slon v zápalkovej škatuľke! „Tento dom je menší ako kadibúdka v našom domove! A to jedlo! Kto to má jesť? Veď ten modrý kaviár chutí ako blato. Hľuzovky sú už zhnité a ten morský ježko sa ešte hýbe!“ Jednoducho, Popoluška bola neznesiteľná rozmaznaná potvora. Všetko ofrflala a vždy dostala, čo chcela.

Jedného dňa prišiel do vily posol z prezidentského paláca. Doniesol list pre macochu a jej dve dcéry. „Dobrý deň, pani Elvíra. Doniesol som vám pozvánku na zajtrajšiu didžinu. Nech sa páči.“ „Počkajte, veď my sme štyri!“ „A kto ešte pôjde?“ „Predsa Popoluška.“ No vtedy sa z okna vyklonila sama Popoluška a zakričala: „Radšej budem preberať hrach s fazuľou, akoby som mala ísť na nejakú sedliacku zábavu!“ Tresla oknom a už jej nebolo. „Tak teda prídeme len tri.“ Posol odišiel a Elvíra s dcérami sa začali parádiť. Popoluška sa na to nemohla pozerať, a tak zbehla do obchodu kúpiť vajcia a múku, ktorú do nich potom hádzala. Ale ani to jej nepomohlo a Elvíra s dcérami boli hotové. Tak sa vybrali do prezidentského paláca. Hneď, ako sa za nimi zatvorili dvere, z Popolušky začali lietať také výrazy, aké bohužiaľ, v tomto časopise uverejniť nemôžeme. Keď ju to prestalo baviť, sadla sa za počítač s úmyslom niečo zase pokaziť. No v tom počula, ako niekto klope na okno. Popoluška sa zodvihla a podišla k nemu. Otvorila ho a s hrôzou zistila, že na žľabe visí nejaká čudesná stará tetka. „Kto si?“ spýtala sa. „Ja som tvoja dobrá víla.“ „A čo mi dáš?“ „Zlatko, ak niečo chceš, musíš si to zaslúžiť“. Po takejto odpovedi Popoluška zatresla okno takou silou, že víla doslova odletela od okna, a hodila papulniaka rovno z tridsiateho piateho poschodia.

Keď sa Popoluška trochu upokojila, uvedomila si čo urobila. Otvorila okno a pozrela sa dole na zem. Nič nevidela. Ležal tam len jeden...Jeden? Áno, jeden orech. Zobrala ho teda dnu. Otvorila ho a čo nevidela? Ďalší orech! Otvorila aj ten a skoro onemela od  úžasu, ďalší orech. Posledný orech od zlosti hodila o stenu tak silno, že sa rozbil a vypadli z neho „nádherné“ šaty, vďaka ktorým sa rozhodla, že sa vyberie na ten žúr u prezidenta. Sadla na motorku a za pár minút už bolo pri Grasalkovičom. Vošla dnu a v tom momente sa otočili všetky tváre na ňu (asi aj preto, že minisukňa, čo mala na sebe, mala ledva 5 cm a hore tiež nemala látky nazvyš). Ako princ tancoval, úplne onemel od úžasu, takže sa mu partnerka pošmykla na kapucni a šľahla do misy s punčom. Princ vzal Popolušku hneď do tanca. Keď odbilo 24:00, Popoluške to bolo trochu čudné, ale vtedy si spomenula. Do Puka! Veď začína Cool Klub! Vytrhla sa z princovho náručia a už trielila domov. Ibaže práve namazali schody čistou vazelínou, a tak sa Popoluška šmykla, urobila pár kotrmelcov a zletela dole. V tej rýchlosti si ani nevšimla, že stratila tenisku, ktorú našiel princ a rozhodol sa, že sa ožení s dievčinou, ktorej patrí. Chodil po celej krajine, až prišiel do domu, kde žila Popoluška. Keďže nechcela vyjsť z izby, musela vyraziť dvere. Keď ju princ zbadal, hneď vedel, že je to ona, ale potreboval dôkaz. „Vyzuj sa!“ rozkázal. „Kto, ja?“ „No né, ja! Tak vyzuješ sa už?“ „ako chceš.“ Popoluška zhodil gumáky a v tom momente upadli všetci do hlbokej kómy, ktorú Popoluška využila a ušla do Nemecka, kde si zarába ako vychovávateľka detí...A na záver, ako vždy všetci žili šťastne, až kým nepomreli...(Teda okrem princa a všetkých, ktorí sa nadýchli výparov z Popoluškiných tenisiek).

Fredi