O Pampúšikovi
Kde bolo, tam bolo, niekde na prelome 12-teho a 13-ho storočia, ešte v starom Rakúsko-Uhorsku, žili sa na konci sveta chudobní babka a dedko. Nemali žiadne deti, lebo dedko pracoval v Dinaske, ktorá mu zapríčinila impotenciu. Avšak, aj bez nich ledva prežili.
Jedného dňa si príde domov dedko opitý ako zvyčajne, keď si všimne, že je tam aj babka. (Pre vysvetlenie: babka pracovala v Jednote a keďže ju znova vykradli, prišla o niečo skôr.)
„Očúvaj, stará! Uvar mi niečo dobré... A nech to zase nesmrdí po našom psovi!“ Po týchto slovách si to starký namieril pod stôl a znechutená babka nazrela do chladničky. Keďže nemali elektrinu a bolo v nej príjemne vlhko, vytvorilo sa tam prostredie pre pavúky, plesne a iných škodcov, hádam už ani nie z tejto planéty. Starká teda otvorila elektrickú rúru s nádejou, že tam nájde aspoň zvyšky z jej birmovky. No bolo tam len trochu múky. Zobrala ju teda, vymiesila cesto, opražila ho na vode a posypala pálivou paprikou, lebo cukor nevidela od 58-ho. Takto krásne upečený pampúch vyložila na okno a išla von pohľadať niečo, čím by ho potrela, aby prekryla chuť papriky. Lenže medzitým pampúch akosi ožil a keď zbadal slintajúceho dedka, ako k nemu kráča, so smrťou (samozrejme pampúšikovou) v očiach, radšej zobral nohy na plecia, skočil z okna a rozkotúľal sa po ceste. Potom ešte útržkovite videl, ako za ním dedko bežal a ako si to hodil na kamenistej ceste. A keďže mu to bolo 3-5, preradil na päťku a rútil sa dole kopcom, až kým sa nezastavil na niečom mäkkom. Otriasol sa, pozrel hore a zbadal veľkého chlpatého medveďa. Ten sa na Pampúšika zadíval hladnými očami a vyslovil tie štyri slová.
„Pampúšik, ja ťa zjem!“ Na toto sa flegmatický Pampúšik otriasol, kopol medveďa do členka a kým sa on skrúcal v bolestiach, Pampúšik sa v kľude odkotúľal. Išiel ďalej, až kým znovu do niečoho nenarazil. Tentoraz to však bol zajac. Aj ten chodil do jazykového krúžku ako medveď, a tak aj on mu oznámil, že sa ho chystá skonzumovať. Pampúšik sa mu zahľadel hlboko do očí a silou svojej aury ho uvrhol do hlbokého spánku. Potom mu ukradol všetky kreditky a zdrhol za hranice. Dostal sa až do Anglicka, kde stretol líšku, ako sa snaží predať malým medvieďatám hašiš. Ibaže ju vyrušil a spotení zákazníci jej ušli. Namosúrene sa otočila k Pampúšikovi, no len čo ho zbadala, pomyslela si:
„Hm, dva dni som nemala v žalúdku okrem domácej slivovice nič. Tento by mi bodol!“ Na tvári sa jej roztiahol kyslý úsmev. Pampúšik na ňu len s úžasom hľadel a keďže bol študovaný z jazykov, hneď na ňu spustil:
„Sprechen sie English?“ Na líšku to asi zabralo, lebo hneď začala hovoriť po slovensky.
„Ale môj malý , zlatý, šťavnatý, prepečený pampúšik. Čo ty tu?“
„Len tak sa túlam. Nemáš šľuka?“ Líška siahla do chlpatého kabáta od Fera Mikloška a Pampúšikovi podávala riadne nahrubo zabalený džoint. On si potiahol, zahmlilo sa mu pred očami, dym mu išiel ešte aj z uší a iných telesných otvorov a zvalil sa na zem. Líška tento okamih využila, priplazila sa k nemu (ak by bol náhodou ešte pri živote) a celého si ho pichla do papule. Prehltla, no o chvíľu vyletela dva metre do výšky v bolestiach okolo dutiny brušnej. Žeby ju chytil slepák? Ale nie. Pampúšikovo jemné okorenenie asi líške nesadlo a aj tá si už poletuje niekde po nebíčku. Tak, milé deti, aké ponaučenie plynie z tohto príbehu? Nikdy si nebaľte džointy tak nahrubo!
P.S.: A viete, čo sa stalo s dedkom? Pampúšika si našiel, aj keď až v Londýne, líške spravil cisársky rez a sfetovaného Pampúšika zjedol. Potom si založil podnik a teraz je milionár. A čo vyrába? Jedli ste už pizzu?
Fredi