O Luskáčikovi

Kde bolo, tam bolo, niekde na konci sveta (aj keď je to nemožné, pretože je vedecky dokázané že naša zem je guľatá a tým žiadny koniec nemá), žila si jedna rodinka. Bol práve štedrý večer a tak sa rozdávali darčeky. Väčšina dostala to, „čo si priali“, a ostatným musel stačiť dobrý pocit z „vykúreného domčeka“ a tak sa na seba viac natlačili. Malá Blaženka, najmladšia zo šestnástich detí, dostala malú drevenú figúrku s obrovskými ústami. „Čo je to, mamička?“ „Dik móre, šak luskáčik ty sprostá, ne? Keď mu tam do huby strčíš orech, tak ho roztoto.“ „Mami? A čo je to orech?“ „Dik, tá malá má nejako veľa otázok. A padaj spať!“ A tak sa Blaženka vybrala do „postele“ s novou hračkou.

Už skoro spala, keď vtom začula šuchot a zbadala myš prebehnúť cez izbu. „Hm, to bola asi len moja Lízinka,“ pomyslela si a znovu sa snažila zaspať. Ale vtedy začula výkrik. Kričal na ňu malý dohryzený luskáčik. „Čo sa to tam deje?“ „Vieš, hráme plážový volejbal. Tak mi pomôž ty čupka!“ Blaženka vytiahla deravého panáka z hlúčika domácich zvieratiek a posadila ho na „posteľ“. „Ďakujem ti Blaženka. Zato, že si mi pomohla, zavediem ťa do mojej ríše. Ale najprv si musíš potiahnuť.“ A podával jej džointa. Blaženka sa s prvým nadýchnutím dostala do ríše cukrovej víly. Všade naokolo bolo všetko z cukru a zmrzliny. „Tak, toto je svet mojej snúbenice,“ oznámil jej luskáčik. No Blaža už obhrýzala veľké vstupné schody do zámku, po ktorých práve išla cukrová víla. Stará dievka celá v ružovom, na hlave mala natáčky a v ruke valček. „Kde si bol ty naničhodník? A netrep mi už o tých prekliatiach. Je to tretí raz čo si zmizol.“ Víla si vôbec nevšímala Blaženku obhrýzajúcu schody, ovalila Luskáčika po hlave a vtiahla ho do zámku.

Blaženka si teda ďalej obhrýzala, čo jej prišlo pod zuby a všetci žili šťastne až kým sa Blaža neprebrala do „krásneho“ dňa k svojej „milej“ rodine a na svojej „posteli“.

Fredi