Neviem
13.04.2012 20:15
Cogito ergo sum,
no nevysvetlím veľký Bum.
Myslím a premýšľam,
stále dokola, lámem si hlavu ako to vykonať.
Ako vysvetlím tú svoju pravdu,
ako dúfať že aj druhí ju nájdu.
Mám pocit že som v tom sám,
ale každý deň mi dokazuje opak,
okolo seba plno drakov a anjelov mám,
záleží na tom, aké dioptrie do rámu dám.
Poznám ľudí čo žijú v škatuli,
ktorí ešte nedostali od života po papuli.
Stretol som vzácnych ľudí ktorých tu neopíšem,
neviem ako dostať na papier to, v čom tak rád kolíšem.
Neviem ako nazvať úprimnosť,
neviem popísať ten pocit, snáď blaženosť.
Neviem opísať ako ich cítim a počujem ich spev,
nie je to také jednoduché, ako keď sa prejavíš keď cítiš hnev.
Viem však, že tí ľudia majú krídla.
Nepoznajú hranice a nevidia si na cestu,
každú chvíľu je to o tom že z nej zídu,
no neboja sa vrátiť, či z tŕňov spraviť novú a len proste idú.
Cogito ergo sum a predsa existujú ľudia hlúpi,
zabúdajú ako to bolí keď na nohu niekto stupí.
Snáď nemyslia, no možno nemyslím ja,
nevidia dúhu v kvapke,
nevedia že skok z útesu neznamená pád,
netušia čo je to refreš mozgu,
či duševný skrat.
Poznám smutné duše, ktoré majú svoju škatuľu,
ktoré nepoznajú farby, žijú len pre „zábavu“.
Ako kopať a hrýzť pre vlastné komplexy,
no ja trpím s nimi, neviem aké lieky im mám podať,
neviem aké číslo na klávesnici zadať,
neviem koho volať na pomoc,
ako vysvetliť im pojem „neobmedzená moc“,
ktorá skrýva sa v tvojej hlave,
že môžeš aj lietať, dokázať na čo si zmyslíš práve.
Pomôže mi v tom snáď niekto?
Ľuďom v škatuli oblepení páskou na koberce,
no aj keď majú anjeli nožnice, čo znamenajú mier
stane sa z nich sprostá zbraň,
nezmyselný útok na belosť pier.
Stále hľadám cestu,
verím že je tu možnosť záchrany,
v sklade natrafiť na správnu vestu.
Každý predsa máme krídla,
no v úzkom priestore,
nie je možné rozžiariť sa, ako glória na hlave.
Fredi