Nemenovaným

Prečo je život podlý kat?

Prečo netuším, zabúdam, že nádej nemôže sa vziať?

Prečo najviac raním tých, čo vážia si môj úsmev, a nechcú sa hrať?

Prečo často opakujem, že nikto ma nemá rád?

Prečo uverím len tým, čo šíria okolo seba falošný smrad?

Prečo klamú do očí, a prečo ja takých vždy musím vážne brať?

A prečo len keď plačem, viem báseň napísať?

Prečo si nevšímam tých anjelikov strážnych čo chcú mi lásku dať?

Veď viem, že len s takými sa dá ďalej bojovať.

Prečo je toľko ľudí čo dokážu milovať?

A prečo práve takým ja dokážem najviac ubližovať?

A prečo ani na jednu z týchto otázok nechcem odpoveď mať?

Len tíško plačem, a viem, že už nemám prečo, že nezaslúžim si viac tu stáť!

Napriek tomu, niečo silnejšie mi šepká, že nemôžem to vzdať!

Vždy je tu predsa nádej, že niekto ma raz bude mať rád

a odpustí, že viem byť len slizký had.

DiDi