Nejde skrotiť

Otváram opatrne obálku a mierne sa mi trasú ruky.

Nie zo strachu, lež zo zvyku.

V hlave viem, že je to vopred prehratý boj a tak aký

zmysel má dávať priestor strachu.

Míňať tak cennú energiu na niečo v túto chvíľu

nezmyselné a povrchné.

Kúsky papiera potlačené zmesou písmen padajú na zem.

Nie pesimizmus ma donútil tomu uveriť.

Prostá skúsenosť a akýsi ten pocit.

Ten zvnútra.

A aj tak sa usmievam.

Nejde skrotiť.

Nie je to ten typ úsmevu, ktorý vyčaríte.

Je to úsmev, ktorý si povšimnete až neskoro.

Až keď Vám hrá na perách a všetko je zase šialene farebné.

Fredi