Nejako sa začať musí

Už dávno som svoj život považoval za natoľko zaujímavý, aby o ňom vyšiel blog. Čo blog. Kniha. Nie. Rovno film. Aj keď filmy sú v súčasnosti nepopulárne. Tak minimálne séria na Netflixe. Buď preto by niekto čítal príbehy moje každodenné, alebo by to bolo postavené na báze „Mama ožeň ma“. Pozerám / čítam katastrofické prípady, kedy sa ja sám konečne môžem cítiť ako normálny človek. Tak vyber si. Komu sa dnes už chce písať rukou. Diár z rady Paperblanks (Antoine de Saint Exupéry, prekvapivo) som si kúpil ešte na vysokej škole a zapísal som tak 20 strán. Niežeby nebolo čo písať. Ale kto mi doňho bude hádzať komentáre a srdiečka. A keby som tam raz nejaké našiel tak ma rovno vypne od strachu. Ja žiadnu Číňanku v skrini nechcem. Prečo ale túto sériu nezmyslov – pardón denníkov nazývam Denník tridsiatnika je ten, že ešte dnes mám sladkých 30. Od polnoci sa mi vek oficiálne nehýbe. Dámy a páni, pohodlne sa usaďte, verím že ešte do polnoci sa mi stane niečo fascinujúce. Minimálne ožitej ten obrí ružový krokodíl, ktorý lezie po stene baráku z dvora. Nie, nežartujem. Naozaj tam je obrovský plastový krokodíl. Krútiš hlavou? Ja som Ťa varoval.