Náš zákaník - náš pán

    Mám 38 rokov, som rozvedený, odkedy som zistil, že manželka je lezbička čo ma podvádza s vlastnou sestrou a deti zostali samozrejme s ňou. Bývam v jednoizbovom byte v starej ulici v Banskej Štiavnici a peniaze mi ledva vystačia na pár fliaš mojej obľúbenej slivovice, nie to ešte platiť podnájom a bože chráň inkaso. Tepou vodou som sa sprchoval naposledy na vojne. A viete prečo sa mi stalo toto všetko? Pretože som sa riadil heslom: „Môj zákazník, môj pán“, čo mi poradila moja prvá žena keď umierala, aj keď je možné že vravela niečo iné, lebo ju z tej zasypanej jamy nebolo dobre počuť.

    Najlepšie čo ma v živote postretlo je to, že robím v malej myšami zaplnenej pizzérii zahrabanej niekde, kde to nemá ani názov. Kedysi som robil pre Mircrosoft, no stále to bolo len o tom istom. Všetci mi skákali po hlave, každý chcel niečo vracať či vymieňať za nové. Tak som dal výpoveď a šiel som robiť do televízie. Tam mali síce zákazníkov pri konečníku, no moja ani nie ukončená učňovka ma tam dlho neudržala. Vzali ma teda ako hovorcu ministerstva, ktorého to si už nepamätám, kto vie či to nebude tou slivkou. Na jedno rokovanie sme šli do vraj nóbl reštaurácie, kde robili samý primitívi, ktorý stále len niečo chrčali a vraj francúzština. Trochu som sa pohádal s čašníkom a po tom čo som mu vynadal do hoväda sprostého, nafučaný odišiel dozadu. Po tom ako mi môj kolega oznámil že to bol Slovák, sa mi zdal šalát ktorý mi priniesol akejsi zvláštnej farby. Aj chutil čudne a ten úchylák čašník sa na mňa celý čas ako som jedol nejako čudne pozeral a úškŕňal sa. Stále som si však opakoval tú známu frázu: „Náš zákazník náš pán.“ Nebol by predsa schopný spraviť nič. Ako som si však vložil do úst varený zemiak, naplo ma a prezidenta z nejakej diery zapadnutej trafila moja tyčka priamo do výkladu. Na čašníkovi bolo už vidno že mi niečo pridal do jedla, lebo sa válal na zemi od smiechu. Samozrejme som ihneď dostal výpoveď a pri odchode som započul že nám sa nám niekto vyhráža vojnou, ale to bol už len detail, lebo celý môj život bol v troskách. Hlúpe pravidlo ktorým som sa riadil, mi všetko vzalo. Po tom čo som si vybil zlosť kopaním do ležiaceho bezdomovca, ma osvietilo. Ihneď som sa zamestnal v pizzérii a teraz už je všetko inak. Som šťastný a robím čo mám rád. Samozrejme že sa stále riadim svojim heslom a po ruke mám vždy ten nejaký chriachanec alebo inú moju tlesnú tekutinu.

    Proste, ja tak milujem zákazníkov...

                                                                                                                                Fredi