Musíš ísť

Musíš ísť,

lebo tá cesta patrí tebe,

maj v hlave vidinu cieľa,

nezastavuj sa,

neotáčaj stále.

 

Prekonaj pocit nutkania,

ktorý hryzie otázkou,

či ťa niekto nasleduje,

keď raz padne rozhodnutie odísť,

nepochybuj,

staň sa cestou.

 

Priatelia nie sú to, čo ťa niekde drží,

oni sú dôvod, prečo sa tam vrátiť,

aj nad zasnežený kopec vyjde slnko,

hoc mrzne a sneží.

 

Ak kráčaš,

padneš, to sa občas stáva.

Že zmenu spôsobujú peniaze a sláva?

Nie.

Zmenu máme v sebe,

nosíš si ju po tej prašnej ceste,

po dedine, lúke, meste.

 

Nedovoľ kráse a tme vôkol,

aby ťa zmenila, ohla,

nie si kov.

Pozri sa na hviezdy hore,

žiariš, ako ony,

zrodený zo snov.

 

Nech ti svietia,

tiene padnú dozadu,

niekam, kde všetko BOLO,

čo nemá žiadnu moc,

nehraj sa na obeť spomienok,

nemaľuj cez deň noc.

 

Tá cesta má začiatok a koniec,

ako z rozprávky.

Nerob si z nej vzorec.

Najkrajšia jej časť je uprostred,

keď kráčaš,

učíš sa a plačeš, smeješ,

zisťuješ čo vieš, snívaš kam až zájdeš.

 

A či po ceste stretneš niečí úsmev,

ktorý strapatí vlasy,

zistíš len sám,

cez odkráčané míle, ubolené svaly

a vrecká prepchaté spomienkami.

Tými,

ktoré tvoríme si sami.

 

Fredi