Martinko Klingáčik

    Kde bolo, tam bolo, stáva sa že na konci sveta, žil si raz chudobný sedliak. Keďže robil často s riedidlom, občas sa stávalo, že sa pristihol, ako pobehuje nahý po ulici.

    „To patrí k tomu“, vravieval však. Jedného dňa, ako si tak myslel že je víla Amálka a hovoril z cesty, šiel okolo kráľ, a keďže aj ten nemal všetkých pokope, uveril rečiam starého feťáka, že jeho dcéra vie zo slamy vyrobiť zlato.

    “Zíde sa mi, ako ochranná známka na doláre”. Zasmial sa a šmaril chuderku Blaženku do miestnosti plnej slamy. Tá však mala pocit, že sa nenachádza v zámku, ale v obyčajnej stajni, čo umocňoval aj somár priviazaný vedľa nej. Slama bola od spodu až po vrch.

    „To si zo mňa akože robí prču, nie?“ zvrieskla Blaža a kopla do ležiaceho somárika. Vtedy niečo puklo a z tmy sa vynorila malá postava. Blaženka si ho všimla a skoro dostala infarkt. „Jaj ty blbec, či som sa ťa zľakla.“ Trpaslík sa zaškeril a prefajčeným hlasom prehovoril:     „Počuj, ja tú slamu za teba upletiem, ale čo mi zato dáš?“

    „Akurát tak päsťou do ksichtu“ odfrkla Blažena.

    „No dobre, ako myslíš, ale ak tu kráľ ráno nebude vidieť kopu zlata, budeš o hlavu kratšia.“

    „No a? Niektorým mužom sa páčia aj nižšie ženy,“ odvetila mu, no zároveň rozmýšľala, čo by mu dala. To najcennejšie už stratila keď bola v puberte, takže mp3-ku vylúčila. „No dobre“, prehovorila nakoniec. „Dám ti tento náramok“ a ukázala na sivý náramok na pravej ruke. Trpaslík si ho pozrel.

    „Ale však ten bol ako príloha v Brave!“ povedal znechutene.

    „No ale vieš aké to bolo staré číslo? Moja rodina si ho predáva z generácie na generáciu.“

    „No dobre, no.“ Trpaslík si sadol za mašinu a do rána bola stajňa plná zlatých tehličiek. Princ vošiel dnu a nemohol uveriť. Ale keďže to bola chamtivá svi....ošípaná, rozkázal do stajne naviesť ešte viac slamy a Blaženke oznámil že ak ho nepreštrikuje do rána na zlato, nepustí ju na premiéru Harryho Pottera. Skľúčená Blažena si len sadla do kúta a čakala, čo sa bude robiť. Riadila sa totiž heslami:

    "Každá vec sa urobí sama, len jej treba nechať čas“ a „Čo máš urobiť dnes, neurob ani zajtra a máš dva dni voľna“. Vtedy sa po druhýkrát zjavil trpaslík a hneď sa jej spýtal, čo mu dá, keď to spraví za ňu. Blažena sa len neochotne zamyslela čo jej ešte zostalo a nakoniec si z prepotenej ponožky vytiahla malý farebný predmet.

    „Čo je to?“ -spýtal sa nechápavo trpaslík. „Takéto blbosti si skry a navaľ nejaké zlato“.

    „Tak počúvaj, ty krpec bradatý. Toto je originál prvé vyrobené Céčko. Tak ber alebo nechaj tak...“ Trpaslík si ho teda s neochotou zobral a začal makať. Ráno, keď kráľ prišiel, znovu sa potvrdilo to, že je aký je, opäť dal do stajne navoziť slamu, no teraz prišiel škriatok hneď. Blaženka mu ale nemala už čo dať.

    „No dobre, povedal. Tak chcem tvoje prvorodené dieťa“.

    „Fajn, platí“, povedala a v duchu sa smiala (ja používam antikoncepciu). Hneď ráno sa Blaža vydala za kráľa a po roku, sa im narodilo dieťa. Ako prvý však navštívil Blaženku v nemocnici škriatok, ktorý žiadal to, čo mu sľúbila. Ona sa ale bránila, plakala, kričala, recitovala mu zákon o ochrane neplnoletých, no ani to nepomohlo a škriatok jej dal ultimátum.

    „Ak do troch dní nezistíš ako sa volám, vezmem si to malé klbko výkalov sám,“ povedal a zmizol.  Blaženka, teraz už kráľovná, sa ihneď posadila za google a zo všetkých síl sa snažila nájsť jeho meno. Nepodarilo sa to však ani skúseným hekerom, ktorých si najala. Až raz k nej prišiel jeden pastier, a povedal jej, ako v lese počul spievať čudného škriatka. A recitoval jej báseň ktorú počul:

    „Moje meno nevie nik, ja som starý výpalník. Moje meno je háčik, som Martinko Klingáčik“! Kráľovná sa zaradovala a už očakávala príchod škriatka. Večer skutočne prišiel a Blaža mu s radosťou z prekabátenia prezradila jeho meno. Vtedy sa ale rozosmial on. „Ha ha, to nie je moje meno ty tupaňa!  Používam ho síce, ale len ako svoj umelecký pseudonym a ako krycie meno!“ Blažene zredlo a začala kričať.

     „Pomóc, pomóc, zlodej!“ Klingáč trochu znervóznel, keď do komnaty vtrhli stráže a elektrickými šokmi ho paralyzovali.

    „To ale nie je spravodlivé. Mali sme dohodu Blažena!“

    „Ha! Dokáž mi to!“, pohŕdavo povedala. Klingáč však len preglgol nasucho, lebo s kráľovnou mali len ústnu dohodu, ktorú nikto nepočul. Zavreli ho do cely, kde hnije možno aj dodnes, ak neprišiel na to, že sa dokáže premiestňovať.

A aké ponaučenie vyplýva z tejto rozprávky milé deti? Vždy uzatvárajte obchodné dohody písomne a za prítomnosti notára!!!

Fredi