Mám všetko II
20.10.2012 17:16
Prišiel deň,
keď som zbadal svetlo.
Boleli ma z neho oči,
prišiel deň,
a všetko to zlo,
nemalo viac onej moci.
Toľko pádov,
plaču a prosieb,
šepkaných nahor,
za značkou Musieť.
Nekonečné Prečo,
utíchajúce Prosím,
dúfajúc v niečo,
nájsť čo v srdci nosím.
Koľkokrát ma zmohol schod,
strach mi zvieral hrdlo,
bál som sa mať čierny bod,
no stále som veril v svetlo.
Dával som sa celý,
dúfajúc v spätný chod,
videl som sa v cieli,
nie pre víťažný hod.
Vedel som,
dúfal a modlil rukami,
po čase zaspal,
mávajúc letargiou,
mávajúc krídlami.
Ochutnal slobodu,
zažil voľný let,
experimentoval s výhodou,
mať v srdci túžbu zmeniť svet.
Videl som padať hviezdu,
balansoval som na lane,
daroval výdych nočnému mestu,
dotkol sa niečej dlane.
Zistil som tajné,
v slovách dôvery,
bol som tu oporou,
sám som sa oprel,
neveriac v závery.
Dôveroval príliš mnoho,
zaspával hľadajúc lono.
Kričal som na ozvenu,
ohúrený tvormi z lesa,
založil teplé svetlo,
naučil srdce plesať.
Počul letieť anjela,
cítil jeho úsmev,
stratil čo som si vážil,
no našiel som nový cieľ.
Narazil som,
vďaka ti Náhoda,
našiel som tvory,
nie ľudí z národa.
Nie z tohto sveta,
nerozujejúc ľudskú reč,
nečakajúc zvoniť zvony,
človek je tvor múdry,
no ľudia sú prázdne stony.
Pili sme z rovnakého pohára,
sedeli blízko seba,
robili z komára somára,
smiali sa na tom, čo je treba.
Preberali Diabla,
boli sme pytkí,
ŽILI SME!,
boli sme všetkým.
Mám všetko,
anjelov a bláznov,
mudrcov a šialencov s kázňou.
Pozerať film a
dávno poznať koniec,
nosiť šál s erbom,
či čiapku na ktorej je zvonec.
Ísť len tak,
nemať dôvod byť...
ako to volajú niektorí,
byť prehnane zodpovední.
Mám naozaj všetko,
ďakujem na všetky strany,
už nie v behu, letkom,
ale vážiac váhy,
v kuchyni zapratanej ľuďmi,
bez dôvodu smútiť,
aj nad vecami čo bolia,
je to o tom, čo si zvolia.
Ďakujem, no nemusím použiť slová,
stačí jeden pohľad,
vždy okolo jedného stola.
Mám dôvod na úsmev,
len preto že sa otvoria dvere,
mám dôvod dať za päť,
len preto...
však my vieme.
Fredi