Kto vie, prečo to tak je?

Prečo si klameme do očí?
A každý z nás čaká až kým to neskončí,
no môže skončiť niečo čo zastaviť nechceme?
Trpíme, čakáme, plačeme, driememe.

Len málo ľudí vie dnes hrať hru čistú,
no človek k človeku má ľahký prístup.
Veríme, že priateľovi veriť môžeme,
no priateľa nepoznáš, ver že nie.

Neskoro pochopíš čo všetko strácaš,
keď uveríš a lásku po kúskoch splácaš,
tu už dnes každý hrá len za seba,
netráp sa, neplač, nečakaj, netreba.

Utri si slzy, vstaň a ďalej kráčaj,
si anjel, si motýľ, si bezbranné vtáča.
A až ťa raz znovu zradí ten, čo si mal ho rád,
usmej sa povedz: „Mám ťa rád, kamarát.“

Lebo toto sú veci, ktoré len ťažko pochopíš,
aj keď zas a znova ľuďom svoju knihu otvoríš,
vždy a opäť ťa veľa z nich zradí, potupí, sklame,
preto všetko rob bez ohľadu na to čo proti tomu máme.

DiDi