Kostarika

A na svetlo sveta vyšla druhá časť mojej minuloročnej cesty – Kostarika. Text sa môže zdať miestami kostrbatý.  Často totiž skáčem v čase. Svoje riadky z denníka som ponechal v prítomnom, ale všetky ostatné myšlienky som učesal do času minulého. Verím ale, že táto komplikácia sa dá zvládnuť. Prajem príjemné čítanie.

 

27. jún 2016, Island

Sedím na letisku Keflavík, pred bránou D34. O hodinku odlietam do Toronta. Bude to môj najdlhší let v živote. Až 6 hodín (Je úsmevné aký som bol nadšený zo 6 hodinového letu,  keďže už o necelé dva týždne som podnikol 9,5 hodinový let).  Škoda, že v Kanade nič nestíham. (Pôvodne som plánoval pozrieť si aspoň  Niagarské vodopády, ale kvôli 4 hodinovému prestupu to nepripadalo do úvahy).  Zase sa mi vrátili ten pocit dobrodružtva a smútku zároveň. Viem, že sa na Island vrátim. Uvedomil som si ale, že to bude celé iné, čo ma ako teší,  tak desí. (Fascinujúce ako som vopred cítil zmenu, ktorá príde. Ako som tušil že sa vrátim ako iný človek)

 

27. jún 2016, 17:24

Letím nad Grónskom. Takéto niečom so ešte nevidel. Letíme úplne nízko. Alebo mám z toho aspoň taký pocit. Všade sú ľadovce a všetko je biele. Čakám že každú chvíľu zazriem ľadového medveďa. (Lebo tie z niekoľkokilometrovej výšky vidieť je, keďže sa dajú od okolitého prostredia jednoducho odlíšiť). Kanada je fascinujúca. Kým prišiel väčší priestor mesta, všade boli lesy, obrovské rieky a jazerá. Vééééééľa jazier. Jedného dňa prídem na spoznávací výlet aj sem.  Ešte som nevidel väčšie mesto ako Toronto (jedna z mojich nasledujúcich zastávok bola Mexico City, druhé najväčšie mesto na svete).  A konečne mám v pase pečiatku. Precestoval som toho dosť, ale len v rámci Európy. Mali by veru vymyslieť nejaké cestovateľské pečiatky do pasov pre Európanov vo vnútri Schengenu. Je milé mať takúto spomienku. Pred realizáciou svojich strastiplných ciest som sa snažil naplánovať si ich  (V prípade záujmu odporúčam článok, kde som opisoval svoje svedomité prípravy na tieto moje dobrodružné výlety. Viď link: https://nasepribehy.webnode.sk/news/ako-ne-cestovat/). Pointou je, že po úradoch v USA som kontaktoval aj tie správne, v Kanade. Ubezpečili ma, že víza ako Slovák a občan členskej krajiny EÚ  nepotrebujem. Aké bolo moje prekvapenie keď som prechádzal cez kontrolu a pán si za pultíkom listujúc môj pas vypýtal víza. Ja som mu sebavedome oznámil, že žiadne nepotrebujem, pretože som z Európskej únie. „Od 1. marca ale áno“. Znela odpoveď. Môj mozog začal pracovať na 300%. Mohol som sa začať vyhovárať na správu od slovenských úradov alebo začať hrať na city a vysvetliť mu, že v Kanade mám len tranzit. Pravdepodobne bola táto chvíľka premýšľania dlhšia ako som si myslel, pretože som sa prebudil na to, ako mi podáva letáčik, kde je vysvetlené prečo spomínané víza potrebujem a so slovami: „to je naposledy“ mi opečiatkoval pas a pustil ma ďalej.

Môžem vám povedať, že letisko v Toronte je naozaj veľké. Našťastie sa stačilo spýtať a bol som nasmerovaný do tej správnej časti. Prvý krát ma vyhlasovali. Hlavou mi preblesklo že meškám a budem ako v tých filmoch kde sa už cez zatvárajúce dvere prešmyknem do lietadla.  Išlo ale len o kontrolu pasu. Asi som s menom Vladimír znel príliš separatisticko-rusky. Každopádne situácia to bola úsmevná, pretože som stál priamo pred zamestnankiňou letiska, ktorá hovorila do mikrofónu. Ako ho skladala a je som spravil krok ku nej, začala sa smiať. Keď boardovali a prišiel som na rad ja, slečna si vzala do rúk môj pas a letenku. Pozerá na pas, pozerá na mňa. Pozerá na pas, pozerá na mňa. Opakovalo sa to asi 4x keď som to už nevydržal a začal sa smiať na čo vybuchla do smiechu aj ona. Na fotke mám krátke vlasy. Je možné, aby mi na kontrole z tašky vytiahli práve tento diárik a kontrolovali ho? Som v lietadle z Toronta do Orlanda. Na letisku ma začala hrozným spôsobom bolieť hlava a stále pobolieva. V lietadle je dieťa, ktré veľmi veľmi plače. A aj tak sa pokladám za šťastkára. Sedím na opačnom konci lietadla a dostal som kolu zadarminko. Ešte som veru nevidel revať decko 2,5 hodiny vkuse. Všetko je raz v živote prvýkrát.

 

Orlando

Od USA by som očakával aspoň nejakú vstupnú kontrolu. Od východu z lietadla až po východ na letisku ma nikto ani nezastavil. Bez problémov som mohol začať žiť „americký sen“. Moje víza boli ale tranzitné a tak by to asi nedopadlo dobre. Aj teraz ako už sedím pri bráne ma skontrolovali len raz. Mimochodom USA je zatiaľ jediné miesto, kde mi nezastavili tašku na kontrole. Rozdiel čo sa mentality týka je zreteľný a to som len na letisku.  

Prvý krát ma niekto začal baliť kvôli môjmu prízvuku. Kupoval som si najdrahší sandwich v živote keď mi slečna s úsmevom povedala aký pekný prízvuk mám. Inak 9 dolárov stál tento kúsok pečiva.

11 hodín strávených na letisku, skoro vôbec som nespal. Prepína mi.

Sedím v lietadle do San José. Človek si až po tom, ako cestuje uvedomí, aké náročné to je (cestovanie) a ako si to celé komplikujeme. Rozumiem, že ide o bezpečnosť, no z toho môjho zasneného pohľadu, že všetci sme slobodné bytosti, ktoré sa môžu pohybovať kam len chcú, sa mi to nepáči. Zase moja racionálna stránka mi hovorí, žeby to bola jedna veľká katastrofa, keby neboli pravidlá také prísne.

 

San José – 29. Jún 2016

Pri prílete mi padla sánka hneď niekoľko krát. Všade navôkol sú veľké upozornenia o Zike, Malárii a tak ďalej. Príroda je tu neskutočná. Hlavné mesto by ale seriózne vážne potrebovalo vyriešiť problém s odpadkami. Prvý krok navrhujem: kúpiť koše na smeti. Po príchode na hostel som sa pýtal recepčného kedy ide prvý autobus. Informácia znela: 4:30 ráno. Uvedomil som si, že by to bolo veľmi na tesno, o 6:00 mi letelo lietadlo a tak som sa opýtal na posledný spoj, ešte v ten večer. Taxíkom som ísť nechcel. Autobus San José – letisko stálo 50 centov, taxík San José – letisko 25 dolárov. Recepčný sa na mňa podivuhodne pozrel a povedal mi že posledný autobus odchádza o 22:30 z centra, ale že mu mám veriť, že o tom čase nechcem byť na hlavnej stanici. Bezpečnosť na prvom mieste, hovorím si a preto som sa rozhodol pre ranný spoj. Už sedím pri bráne na letisku. Cítim sa dosť privilegovane. Cez kontrolu som prešiel rýchlym pruhom, nachádza sa tu 8 ľudí, čo je asi plné lietadlo. Zuby som si umýval na WC na letisku. (Pre vysvetlenie, z hlavného mesta Kostariky – San José som letel do dedinky Puerto Jimenéz, tiež v Kostarike). Neviem ešte ako pôjdem späť do San José, odtiaľto mám let do Mexika. Pevne ale dúfam že už nebudem musieť ísť späť do mesta (moje želanie vyslyšané nebolo). Za posledných 11 dní je toto môj 7 let a to ja nerád lietam.

Nature Air – 15 ľudí v lietadle vrátane pilotov. Žiadne letušky, či letušiaci. Všade cítiť benzín. Toto som taký nie-ja. Cítim, že toto je pre niekoho iného a zároveň si to určitá moja časť neskutočne užíva.  Ach tie dobrodružstvá. Dorazil som do Puerto Jimenéz. Šialene krásna príroda, šialene krásne všetko. A tá teplota!!! Keď sme pristáli, teta pristavila schodík, otvorila dvere, vystúpil som a za plotom bola Brooke.

Brooke: Ahój, máš batožinu?

Ja: Nie, len tento batoh čo mám so sebou.

Brooke: Tak poď.

Ja: A kam? (Zmätený, pretože som vystúpil z lietadla a čakal som... teraz keď sa  zamyslím tak ani neviem čo)

Brooke: Tadiaľto. Povedala a potlačila bráničku čo vyzerala ako tá naša do záhradky. Obzrel som sa a zistil som, že sme pristáli na väčšom parkovisku.  

 

 

30. jún – Puerto Jimenéz. Kostarika

90% vlhkosť vzduchu. Kučeraviem. Po ceste ráno do pekárne nado mnou preleteli 3 veľké papagáje Scarlet Macaw (Ara macao), tento papagáj sa môže dožiť viac ako 80 rokov.

Zážitok zo včerajšieho kúpania sa. Pýtam sa Brooke či sa tu vyskytujú žraloky. Ona že áno, ale nie tak blízko pláže, čím ma viac menej upokojila. Bez väčšieho strachu sme blbli vo vode. Podvečer, keď sme sa stretli so zvyškom osadenstva v dome, v ktorom ma hostili, nám povedali že sa boli kúpať na tom istom mieste ako my. Plávali asi 50 m od pláže, keď  vtom zbadali vo vode plutvu. Nenápadne a zároveň čo najrýchlejšie sa snažili dostať späť na pláž a bez straty akejkoľvek končatiny sa im to aj podarilo.

Kultúrny šok – nemajú tu mlieko. Len mlieko v prášku. Slané keksíky od Cheese cake. Použitý toaleťák nemôžete hodiť do toalety, ale do koša. Inak by sa toaleta upchala. Sprchou je len prúd vody z rúrky nad hlavou. Voda je pitná aj z vodovodného kohútika a chutí výborne. Keby ste ale hľadali chladnú či nebodaj studenú vodu- nehrozí. Tma ako vo vreci je tu už o piatej. Pomer dňa a noci sa neposúva, po celý rok trvajú obe rovnako. Svetelné znečistenie skoro žiadne – Puerto Jimenéz je dedinka v džungli.  Dnes sme si cez tú džungľu spravili menší výlet. Prišli sme k prekrásnemu miestu, ktoré nás vítalo ceduľkou: „Vitajte v raji“. Kvôli veľkým vlnám sa kúpať nedalo, ale aspoň sme sa do nich hádzali. Keď sme sa rozhodli že to bude už posledný krát, objavila sa od nás, asi na 100 metrov obrovská vlna. Možno to poznáte z rôznych obrázkov, keď sa v modrej vlne črtá obrys niečoho veľkého. Konkrétne my sme videli asi 6 gigantických rají. Taký rýchlo som vo vode ešte neutekal. Na pláži na Kostarike som prvý krát cvičil Jógu.  Počas cvičenia začalo pršať. Magická chvíľa.

Dnes som sa tak zamyslel. Som tu len 3 dni a videl som len trochu zo života na Kostarike. Môžem povedať, že život na Slovensku či na Islande je omnoho konfortnejší. Jednoduchší. Viem, že títo ľudia nie sú chudobní. Proste ide o iný životný štýl. Aké to ale my máme všetko jednoduchšie, aj čo sa týka cestovania Neviem si predstaviť fungovať tu dlhšie. Myslel som si, že chcem skúsiť podobné dobrodružstvo, možno ešte väčšie, žiť v džungli atď. Ale už viem, že to boli len romantické predstavy akejsi rebélie voči normálnemu životu. Teraz si naozaj vážim konfort v ktorom žijem a vždy keď sa niekto roznežňuje ako chce niekam vypadnúť a žiť inde či iným životom, popod fúzy sa usmievam. Pokiaľ človek neodíde do zahraničia na dlhší čas, akékoľvek reči o tom, žeby tam chcel žiť sú len keci bez skúsenosti.   

 

2. Júla 2016 – Puerto Jimenéz

Dnes sme boli na párty na lodi so šmykľavkou! Grilovalo sa a hrala nám latino hudba. Neskutočne priateľskí ľudia. Po 4 hodinách kotvenie pri pláži sme zbadali kosatky. Nechcem si nič pripisovať, ale ja som ich zazrel ako prvý. Už sme boli v podstate na odchode, keď sa v diaľke objavila plutva a myslel som si, že je to deflín. Tak sme ku nim začali plávať (loďou) a až keď sme prišli bližšie, zistili sme, že sú to kosatky. Plávali doslova vedľa lode, asi 2 m. Skákali  a boli aj s mladými. Proste zážitok. Sprievodca hovoril, že takéto stádo na love vidieť tak 2x za rok. Mali sme obrovské šťastie. Jedna situácia z lode: Pani vo vyššom veku sa vyštverala na spomínanú šmykľavku a bez strachu sa pustila dole. Ako sa škriabala naspäť na loď a videla naše prekvapené úsmevy, len prehodila:  „Sixty – fucking – six years old“. Toto sa do slovenčiny bez toho aby to nestratilo grif proste preložiť nedá.  

 

 

 

 

4. Júla – 00:24 ráno. Puerto Jimenéz

Moja posledná noc v Puerto Jimenéz. Dnešok bol úžasný. Boli sme na kajakoch na rieke. Vyzeralo to tam ako z filmu Anakonda. Také tie kre na rieke. Brooke ma donútila (keďže sme boli v kajaku spolu), aby sme šli ku tým krom úplne blízko, aby sa ich dotkla. Nebolo mi veru všetko jedno, ale hral som formu. Stále si spomínam na ten stres že na mňa odtiaľ niečo vyskočí. Nad nami viseli ťažké dažďové mraky, čo umocňovalo zlovestný ráz džungle. Došli sme na naplánované miesto, odstavili kajaky a šli na pláž. Chvíľu si zaplávať v mori a potom zas naspäť. Cestou späť sme nejako nestíhali ostatným (vôbec to nebolo tým že vďaka mne sme narážali od jedného brehu ku druhému), tak sme zvolili inú metódu ako pádlovanie. Ja som vyskočil a kajak som proste tlačil. Takto sme víťazoslávne prišli až do finále.  

Teraz večer sme boli v karaoke bare a s Jasonom (Kostaričan, ktorý niekoľko rokov žil v Bratislave) sme chceli zaspievať niečo slovenské ale zabudli na nás a bar o polnoci zatvorili. Viem si ale predstaviť ako by znel Elán v malom bare pri mori na Kostarike.  

Naspäť v San José. Keby som mohol letieť tým malým lietadlom, hneď by som šiel (vracal som sa z Puerto Jimenéz naspäť do hlavného mesta). Toto bola moja najhoršia cesta autobusom v živote a to som denne jazdil zo Štiavnice do Žiaru nad Hronom. Príroda vôkol boja vskutku dychberúa. Džungľa - krásna. Útesy - krásne. Na pár chvíľ som mal pocit že v jednom skončíme. Šoféroval ako blázon plus cesta trvala 9 hodín.

 Odchod z Kostariky bol vkustku teatrálny. Prišiel som na Check-in, kde sa ma slečna pýta či mám potvrdenie. Myslel som si že hovorí o vízach, na čo som jej odvetil že ja som z Európskej únie (túto frázu som už mal nacvičenú, aj keď prvýkrát mi to nevyšlo), že ja žiadne víza nepotrebujem. Ona sa na mňa unavene pozrela a ubezpečila ma, že o vízach naozaj nehovorí. Musím mať potvrdenie o zaplatení letiskových poplatkov a potom mi spraví check-in. Láskavo mi ukázala kam ísť, čo ale nebolo potrebné. Na mieste činu sa hadil rad naštvaných turistov. Pre to, aby som mohol odletieť som musel zaplatiť 29 dolárov. Vraj na zlepšenie kvality. Kvality? To letisko mi veľkosťou pripomínalo Sliač. Pri príchode a odchode som čakal v rade ako na mäso. Žiadna inovácia. Samozrejme že Kostarika žije z turizmu, keď každá osoba! Tam nechá 29 dolárov len za to, že chce ísť preč.

Úryvok z konverzácie:

Brooke: „El está de Íslandia“ . (On je z Islandu).

Ja: „Ale ja nie som z Islandu, ja som zo Slovenska.“

Brooke: „Ja viem, ale neviem ako sa po španielsky povie Slovensko.“