Ja

Stojím pod zasneženým kopcom,

z ktorého som vídaval celý svet,

stopy za mnou sa topia.

Čo to kypí z vnútra?

Je to strach či smäd?

 

Prečo sa nebojím toho,

čo už kedysi bolo?

 

Prečo mám strach

zo sveta za rohom,

veď nekráčam sám,

lež s plným batohom.

 

Veď tu,

neopúšťam.

Odchádzam,

no obzerám sa.

S radosťou nechávam za sebou smútok

dverí ktoré sa bojím otvoriť.

 

S trasúcimi rukami

odkladám album plný fotiek,

utekám z priestoru medzi štyrmi stenami,

striasam zo seba pocit zvaný smútok.

 

Usmejem sa nad hádkami,

ktoré mi tak budú chýbať,

nazlostenými tvárami

a chvíľami keď sme snívali.

 

Podávam ruku realite,

tej pani z horného konca,

ktorej za chrbtom aj tak vyplazím jazyk,

veď mám svoju cestu

a nejeden hlúpy návyk.

Ako zvedavo nazerať do ľudskej duši

a usmievať sa keď prší. 

 

Fredi