Írsko a Škótsko

Nasledovné riadky by som rád uviedol menším „predhovorom“. V roku 2016 som žil a pracoval na Islande. Mieste, ktoré je iné ako zvyšok sveta. Či už hovoríme o prírode, kultúre, architektúre, umení, zvykoch alebo mentalite. Netvrdím že je tam priepastný rozdiel ako medzi európskou kultúrou a tou vietnamskou, avšak cítiť rozdiel a fakt že ľudia žili na ostrove izolovaní od zvyšku sveta. V tom čase som si myslel že tu zostanem ešte nejaký ten rôčik, aby som si zarobil a užil niečo iné. Myslel som si, že ten usadený život doma ma predsa počká, nikam neutečie. Všetko sa ale v priebehu krátkej chvílky postavilo na hlavu. A to práve vďaka mojim dobrodružným cestám, ktoré sa budem snažiť opísať nižšie. Aby som prezradil menší spoiler, práve sedím vo vlaku do Prahy a mierim domov, takže naozaj sa toho veľa zmenilo. Každopádne, začalo sa to presne pred rokom, na Veľkú Noc, čo ma donútilo sadnúť si za počítač a dať dokopy materiál, ktorý som nazhromaždil. Niektoré zápisky budú v prítomnom čase. Tak som si ich totiž to zapisoval do diára. Niektoré budú v minulom čase, pretože som si spomenul na udalosti, ktoré som si nezapísal, ale považujem ich za zaujíamvé.

Takže takto pred rokom som dostal geniálny nápad a to cestovať počas letných prázdnin.  V práci som ich mal chtiac-nechtiac, keďže som pracoval s deťmi a v závislosti na školskom roku. Odrazu sa mi naskytli nevýdané možnosti. Otvoril sa mi celý svet. Dlhšie som prehodnocoval situáciu a vyberal si miesta kam ísť. Jednoznačne vyhrávali tie, kde som mal kamarátov a známych, ktorých by som mohol navštíviť a ktorí by mi mohli krajinu predstaviť, pomôcť mi zaľúbiť sa do nej. Počas celej svojej cesty som so sebou nosil cestovateľský denník, kde som (ako som si myslel zapisoval kopec vecí, avšak teraz zisťujem že som si mohol zaznamenať omnoho viac) zachytával svoje myšlienky a postrehy. Svoj krátky cestopis som rozdelil na štyri časti.

1.      Írsko a Škótsko

2.      Kostarika

3.      Mexiko

4.      Portugalsko

Všetky tieto krajiny som musel porovnávať s Islandom, keďže som posledný rok strávil tam a práve odtiaľ som aj cestoval. Dňa 18. júna sme prileteli do Belfastu, hlavného mesta Severného Írska. Už z lietadla sme všetci nadšene vískali. Krajina pod nami bola zelená a plná stromov! Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Už vtedy som vedel, že tento krátky výlet mi stačiť nebude a že sa tam budem musieť vrátiť znovu. Paul, náš hostiteľ nás už čakal na parkovisku a ako som si myslel že som scestovaný frajer, najprv som chcel nastúpiť na miesto šoféra. Zo začiatku to bol veru veľmi nepríjemný pocit byť na opačnej strane vozovky. Keď som sa ale uistil že tak jazdia vlastne všetci a že je to celkom bezpečné, sčasti ma to upokojilo.

Čo spravíte keď navštívite novú krajinu? Musíte predsa vyskúšať ich tradičné jedlo. Tak sme šli do klasického fast foodu a boli sme pozvaní na lahodné Fish and Chips. Musím sa priznať, že tomuto jedlu by som nedal plný počet hviezdičiek. (Sorry Paul). Každému ale chutí niečo iné, však? Fakt nad ktorým som sa musel usmiať bola veľká diskotéka na ulici, kam mierili všetci mladí z Bangoru, mestečka kde sme sa vtedy nachádzali. Nebolo by na tom nič neobvyklé, ale bolo asi 5 hodín poobede. Opäť – iný kraj, iný mrav. Zistili sme, že aj v Írskom mori sa dá kúpať. Síce je o niečo studenšie ako to Baltické, ale byť otužilcom je vraj zdravé.

Belfast je ako inak nádherné mesto s bohatou históriou – viď Titanic. Navštívili sme dokonca aj budovu, kde sa natáčajú scény z Game of Thrones. Videli sme ju z diaľky. Nezostali sme ale len v tomto malebnom mestečku, vybrali sme sa na narodeninovú oslavu do Portrush. Zamierili sme na sever. Počasie nám láskyplne predviedlo typický deň severného Írska. Mrholilo až pršalo s podmazom à la studený vietor. Identická atmosféra len dodala kráse prírody, ktorá nás obklopovala. A to nie len príroda. Architektúra spomenutého mestečka je úchvatná. Naozaj som mal pocit, že som v nejakej rozprávke.

Navštívili sme krásnu zrúcaninu hradu Dunluce castle, či turistické miesto Giant´s Causeway. Je opradené rôznymi legendami. Jedna z tých najväčších hovorí, že tu kedysi žil obor menom Finn McCool, ktorý mal problém so svojím susedom zo Škótska, obrom Benandonnerom. Ten sa mu vysmieval že je slabý. To bola pre Finna, ako hrdého obra veľká urážka a rozhodol sa, že ho naučí móresom. Vzal kus útesu a hodil ho do mora. Potom ďalší a ďalší, až vytvoril známy chodník, známy ako Giant´s causeway. Po vytvorenom chodníku prešiel Finn až do Škótska, aby si s Benandonnerom vybavil účty. Až tam si ale uvedomil, že škótsky obor je omnoho väčší, silnejší a škaredší ako si pôvodne myslel. Vzal teda nohy na plecia a utekal naspäť domov. Benandonner si nanešťastie všimol návštevníka a využil postavený chodník, aby ho prenasledoval. Situácia sa zdala byť beznádejná, keď do hry vstupuje Finnova manželka Oonagh. Vymyslela plán. Keď Škótsky obor zabúchal na vráta, otvorila a povedala mu, že jej manžel šiel pásť kravy a že čochvíľa príde. Ponúkla mu čaj a možnosť vyčkať na súboj u nich doma. Benandenn ale nepatril medzi tých trpezlivých a po chvíli sa dožadoval súboja. Oonagh sa opäť vyhovorila na pasenie dobytka, ale ponúkla mu že ho zoznámi s Finnovým synom, Oisinom. Tento syn bol sám Finn v plienke a detských šatách. Benandenna premkol strach. Ak je dieťa takéto veľké, aký obrovský musí byť jeho otec? Vzal nohy na plecia a utekal chodníkom trhajúc ho na kusy, aby ho náhodou Finn nemohol prenasledovať späť do Škótska. Pozostatky obrieho chodníka vidieť v mori dodnes.

Samozrejme existuje aj vedecké vysvetlenie vzniku tohto prírodného úkazu, ktoré ale nie je vôbec také zaujímavé ako vyššie spomenutá legenda.

V Portrush sme nemohli nezájsť na dobré jedlo do reštaurácie- ako inak dych berúceho prostredia írskej krčmičky. Keďže náš výlet do Portrush nebol len o turistike, ale aj o narodeninovej párty, nasáčkovali sme sa do jedného auta a nechali sa odviezť na miesto činu. Bar plný Írov. Čo viac si priať. Určite nie som zástanca generalizovania a teda netvrdím že Nemci sú dochvíľni, zatiaľ čo Španieli leniví a Poliaci šmelinári. Práve naopak. Aj anpriek tomu - zo vzorky Írov, ktorých som mal tú česť stretnúť však môžem s čístým svedomím povedať, že to boli veľmi priateľskí ľudia, ktorých správanie sa jeden k druhému (hovoríme o ľuďoch, ktorí sa nepoznajú) je na úplne ine úrovni ako to naše. Niekedy to nám, Slovákom prišlo až presladené, avšak nezachytil som žiadny závan faloše, alebo účelovosti.

Počas tejto oslavy sme samozrejme pendlovali medzi barmi, kde si spomínam na dve zaujímavé situácie. Sedeli sme s Martinom vo veľmi hlučnom bare a rozprávali sa po slovensky, keď som si všimol že pri vedľajšom stole sedí skupina dám, vo veku asi 45+. Chichotali sa a pozorovali nás, až na nás jedna začala niečo hovoriť. Keďže bolo prostredie naozaj hlučné, netušili sme čo, plus jej očarujúci írsky prízvuk nedodával na kvalite prijatého zvuku. Tak sa ku nám nahla a spýtala sa, či sme tam sami a či by sme sa nechceli zabaviť. My sme zostali v pomykove a nevedeli veľmi ako reagovať, vlastne sme sa začali smiať na čo sa tá istá pani spýtala, či rozumieme anglicky keď neodpovedáme. Na jej obranu, očividne niečo oslavovali a boli dosť pripité. Ale to aj my. Pred tým istým barom sa mi stala ďalšia úsmevná situácia a to taká, že ku mne znenazdajky prišla opäť dáma v podobnom veku ako tie v bare, potiahla ma za bradu hovoriac: „Ty si taký pekný, zlatý, rozkošný chlapec. Ale mal by si si začať obstrihávať bradu. Potom to bude ešte lepšie.“

Aby som potvrdil svoje slová o priateľskosti a prívetivosti Írov, zájdeme aj inam ako do baru. V jeden deň, keď Paul, náš hostiteľ doobeda pracoval, vybrali sme sa s Martinom preskúmať Bangor. Len tak sme blúdili, až sme zablúdili ku kostolíku, pred ktorým boli veľké reklamy na festival kvetov. Hovoríme si že nazrieme dnu. Išlo o charitatívnu akciu, kde bolo niekoľko výstav. Spieval a hral tam na hudobné nástroje zbor detí s postihnutím. Asi 5x sme boli oslovení rôznymi ľuďmi či nepotrebujeme pomoc, vysvetlenie, upresnenie, či máme prospekt a stále sa nás pýtali odkiaľ sme a ako sme sa sem dostali, ako sa máme, či sa nám Írsko páči. Každý nám pripomenul aby sme po prehliadke nezabudli zájsť aj na poschodie, kde je prirpavené občerstvenie. Samozrejme že sme neodmietli a našli si svoje miesto pri do detailov pripravenom stole. Cítili sme sa ako paničky na čaji o piatej. Krásny porcelán, taniere plné rozličných koláčikov. Akonáhle sme si sadli, prišla ku nám prvá pani a spýtala sa čo si dáme na pitie. Ani neodišla a už prišla druhá s otázkou či nám chutia koláčiky a len nech si dáme, že je to ich domáca výroba. Priniesli nám čaj a kávu a opäť sa nás vypytovali odkiaľ sme. Vďaka netradičnému prízvuku si mysleli že prichádzame z USA, čo nám zalichotilo – kvôli úrovni angličtiny, ale hrdosť sa v nás nezaprela a pokúšali sme sa im vysvetliť kde leží naše malebné Slovensko. Nakoniec si ku nám prisadlo jedno mladé dievča, opäť vysmiate a tiež sa vypytovalo a vysvetľovalo nám na akej akcii sme sa to ocitli. Človek by si myslel že boli všetci takí milí, pretože chceli peniaze. Áno, bola to charitatívna udalosť, avšak ja osobne som necítil žiadny nátlak. Dobrovoľne som prispel, aj keď som pri sebe nemal žiadny libry. Len eurá a islandské koruny. Pre jednoduchšie zamienanie pre nich som sa rozhodol pre eurá.

Počas tej istej výskumenj cesty po Bangore sa vo mne ozval historik a popri skúmaní pamätníkov, kostolov a ruín som zablúdil aj na miestny cintorín s osobitou atmosférou. Okrem iných vecí ma zaujal náhrobok s jediným riadkom: –Peace. Perfect peace.-

Náš Výlet zo Severného Írska pokračoval do Škótska. Ešte nikdy som neprišiel na letisko v čase uzatvárania brány. Keďže sme ale leteli s EasyJetom, všetko sme krásne stihli a nechali nás aj vydýchať sa - 20 minút pri bráne, kým nás pustili do lietadla.

Edinburgh je dychberúce mesto s prekrásnou okolitou krajinou. Sú to útržky, ktoré robia toto mesto čarovným a dokonalým. Keď sme kráčali hadiacimi sa uličkami ku Edinburghskému hradu. Keď sme kýchajúc zdolávali Seat of Arthur, týčiaci sa nad mestom. Keď sme pozorovali do spánku padajúci Edinburgh z Calton Hill, kde sa nachádzalo miestne observatórium. Keď som sa nevedel dostať z kostola dýchajúceho históriou a otravoval som sprievodcu otázkami o detailoch heraldiky kráľovského erbu. Keď sme prechádzali okolo letného sídla kráľovej Alžbety II.. Keď sme si dali kávu v kaviarni The Elephant House – na mieste kde „sa narodil Harry Potter. Keď ako raz povedal jeden úžasný človek: „Netreba riešiť svoj život ako celok, ako prúd udalostí. Keď sa zameriame na každodenné maličkosti, život sa stane omnoho jednoduchším, krajším, hravejším. Každodenný úsmev je viac ako celý PhD. titul.“

Láďo