Imagine Peace - 10.10.2015

Si tak vôjdeme do fastfoodu, sedíme a nudíme sa kým si zvyšok objedná čo má, keď nám oči zablúdia ku televízii kde práve púšťajú „A je to!“ či po novom „Pat a Mat“.

Zažiť prvý sneh 2. októbra. Prečo nie.

V dome zvanom Eirikshús začal kemp. Prišli noví ľudia a zhodou okolností som tam bol aj ja. Študovali sme ľudí z papierov, že odkiaľ sú, mená a dátumy narodenín, keď sme si všimli že 5. 10. (inkriminovaný deň) má Marta z Poľska narodeniny. Neváhali sme a rýchlo sme pripravili krásny farebný poster, všetkých sme informovali a v obývačke kde sedela sme vošli so spevom. Ako sme nadšene dospievali, Marta sa zmätene obzerala a nakoniec z nej vypadlo: „to je pre mňa? Ale ja dnes nemám narodeniny.“ Pravda bola že ich má 5., ale januára a nie októbra. Trapas hneď na začiatku ale značil výborné pokračovanie kempu ako takého.

Vedeli ste, že Reykjavík je jediné hlavné mesto východnej Európy bez McDonald’s či Starbucks? Ďalšie a jediné hlavné mesto Európy ako takej bez McDonald’s je Tirana, hlavné mesto Albánska. Reykjavík zdieľa aj „free-zone Starbucks“ s Rímom, hlavným mestom espressa.

9.10.2015 - Vcelku náročný deň v práci a stresy z toho že nestihnem skončiť tak, aby som so zvyškom posádky nastúpil na loď na Viðey skončil dokonale. Ale po poriadku. Pracovný deň ako iný, hoci som nestihol úplne všetko, od objavenia menšieho ľadovca v chladničke až po transport už spomenutého spotrebiča sme splnili podľa „vopred“ naplánovaného časového harmonogramu (ironický smiech). Následne po tejto fyzicky náročnej aktivite sme sa vybrali do prístavu a nastúpili na loď, kde sme strávili rekordných 5 minút. Potrebovali sme sa totiž to preplaviť na Viðey, čo je ostrov veľmi – veľmi blízko Reykjavíku. Kedysi tam bola „dedina“ s 200 obyvateľmi, teraz tam však už permanentne nebýva nikto. Nachádzajú sa tam však stále pôvodné budovy, ako krásny kostolík v ktorom sme mali prednášku. Zaujali ma najmä 2 miestne povery. Dvere kostola musia byť vždy otvorené. Keby ich niekto zavrel, loď prichádzajúca do prístavu sa poškodí a potopí sa, povedali by sme že stroskotá. Druhou poverou je, že v kostole nemôžu byť traja kňazi. Maximálne dvaja. Keby boli traja, všetci do 12 mesiacov zomrú. Sranda ide bokom, raz sa to skutočne stalo. Nezomreli síce naraz, no v priebehu 12 mesiacov. V kostolíku bola ešte jedna zaujímavosť a to lavice. Naľavo od oltára sedávali ženy. Tieto lavice boli o niečo nižšie. Napravo od oltára muži. Tie zas vyššie. A vysvetlenie? Ženy sú väčšinou nižšieho vzrastu a tak aby im bolo pohodlnejšie v kostole, upravili ho pre ne. Po zaujímavej prehliadke ostrova sme na komplet zmokli a krok po kroku pochopili o čo vlastne ide, prečo sme tam. Každý rok, už 8 rokov sa organizuje deň mieru, pod záštitou Yoko Ono, manželky Johna Lennona. Za vlastné dotácie nechala Yoko na ostrove postaviť vežu mieru. Ide o kruh, kde sú vnútri umiestnené reflektory ktoré mieria do neba. Keď sa spustia, vytvoria imaginárnu vežu zo svetla, vežu mieru. Veža sa rozsvecuje 9.10., teda na narodeniny Johna Lennona a svieti až do 8. decembra, teda do výročia tragického úmrtia speváka. Všetci sme brali túto akciu ako spestrenie dňa a aj keď nám sprievodca povedal že Yoko príde, nebrali sme ho nejako vážne - podozrivo sa škeril. Mohlo to byť ale aj tým ľadovým vetrom. Kto vie. Každopádne po dvoch hodinách moknutia a mrznutia sme si povedali, že najbližšia loď odchádza tak či tak až o 21:00, zostaneme teda aspoň do otvorenia a spustenia veže o 20:00. Prišli sme na miesto určenia skôr a tak sme vychytali miesta priamo pred vežou a pri šnúre. Na začiatku programu začala hrať hudba, miestny „spevokol“ spieval islandské piesne. Po 15 minútach spevu sme už mali všetci chuť preskočiť zábrany a vopchať celú vežu do zástrčky, aby sa konečne rozsvietila. Ľudia sa ale začali správať divne. Pripravovali si kamery a od veže pomedzi šnúry vznikol zvláštny priestor. Pochopili sme čo sa deje keď sme zbadali Yoko Ono so svojou dcérou, ako prichádzajú ku veži. Najprv mal príhovor starosta Reykjavíku, ktorý hovoril islandsky a potom všetko preložil do angličtiny a následne na to Yoko Ono. Príhovor bol nádherný, adresovaný „tebe“. Spomenula odkaz Johna Lennona a podelila sa o mnoho iných krásnych myšlienok. Po príhovore začala hrať pieseň „Imagine“, pričom sa jednotlivé reflektory veže spúšťali. Svetlo silnelo a veža bola viditeľnejšia a viditeľnejšia. Prenádherné slová a efekt svetla v tme s pozadím rozžiareného Reykjavíku bol neskutočný. Niečo podobné som ešte nezažil. Pieseň dohrala a veža svietila plnou silou. Následne na to pustili druhú pesničku od Johna Lenonna, „Give Peace A Chance“, na čo Yoko s doprovodom pomaly odchádzala. Všimol som si že na tvári má úsmev a spieva si slová pesničky. Ako sa vzdialili, zábrany okolo veže prestali existovať. Ľudia ich podliezali a preskakovali. Prichádzali k veži, spievali a tancovali. Fotili sa a objímali. Samozrejme že sme toho všetkého boli súčasťou aj my. Atmosféra to bola neskutočná, človek mal naozaj pocit že mier je možný a reálny. Veď ako povedala Yoko:

„Sen, ktorý snívaš sám je len snom. Sen, ktorý snívaš s niekým, je realitou. („A dream you dream alone is only a dream. A dream you dream together is reality.“)