Horiaci muž
Videli ste už horieť človeka? Že nie? Hlúpa otázka? Ja s hrdosťou odpoviem že áno. A poviem vám, nie je to nič strašné. Dokonca príjemné a vzrušujúce. Z človeka ktorý horí vychádza obrovská energia ktorá zasiahne každého kto stojí v jeho okolí. Dokonca aj ľudia, ktorých táto vlna zasiahne a tí sa stretnú s niekým iným, tieto plamene preskočia aj na nich. Je to úžasný proces. Škoda len že horieť človeka nevidno každý deň.
Pri tomto procese mi smrad zhorených kostí a variaceho sa mäsa vôbec nevadil. Nevadil, pretože žiadny nebol. V miestnosti bolo síce trochu dusno, ale puch umierajúceho človeka bol niekde ďaleko, za nedosiahnuteľnými kopcami. Bol na míle vzdialený. V sále priam kypel život a chuť dokázať všetkým všetko.
Horiaci muž stál pred radou ľudí v sakách. Boli tam muži v oblekoch a ženy elegantne upravené na vhodnú, práve túto príležitosť. Všetci sa chystali na vzbĺknutie tohto človeka, ktorý tak nevinne stál pred všetkými. Každé oko sa upieralo naňho, no jemu to zrejme vôbec nevadilo. Dalo by sa povedať že si to užíval. Hrdo napol hruď a tichým hlasom sa predstavil. Mal ho príjemný a v tónoch pri zemi sa rozlieval po celej miestnosti. Ak by niekto hlasnejšie vzdychol, všetko by to narušil, no každý sa snažil nevydať ani hlások.
Muž sa prechádzal a rozprával. Jeho kroky sa ozývali po miestnosti viac ako hlas ktorým hovoril, no napriek tomu ho počul každý jeden z desiatok prísediacich. Mäkké a príjemné tóny ktoré z neho vychádzali sa do každého vpíjali ako smädný na púšti pije vodu. Akoby tú vodu už nikdy v živote nemal vidieť a preto si ju vychutnáva a snaží dostať čo najviac.
Tón hlasu mu silnel, avšak nepozorovane, nikto si to neuvedomoval, snáď len on sám. Akoby niekto pridával plyn na variči. Energia, ktorú vydával v jemných vlnách sa zrazu zatriasla a zrýchlila. Muž vzplanul. Najprv len nepatrne a pomaly, nenápadne, no po pár sekundách ho celého pohltili plamene. Olizovali mu každý sval na tele, no nikto sa mu nesnažil pomôcť, aj keď kričal. Nekričal však pre bolesť, ktorá spaľuje človeka v ohni. Kričal, lebo to jeho vnútro tak chcelo a pretože to tak malo byť. Vlastne on nekričal. Hovoril stále rovnako ticho ako predtým, no červené jazyky, ktoré z neho šľahali a rozťahovali sa na celú miestnosť, ktoré pohltili aj poslednú škáročku v hale zvýrazňovali jeho hlas.
Energia, ktorá z neho prúdila ako rieka z plodného prameňa sa vrývala do všetkého živého v miestnosti.
V tej chvíli som si uvedomil, že ten človek horí. Po celom tele mi naskákali zimomriavky a do očí sa tlačili slzy. Ženy na vôkol však skutočne plakali. Plakali a sledovali ako muža naveky a nenávratne pohlcujú plamene, ako odchádza do večnosti, odkiaľ počuť jeho hlas. Počuť jeho hlas, ktorý ako injekcia každému prítomnému vrazil do žíl život. Život, ktorý on teraz opúšťal.
Kruhy energie sa spomalili, zoslabli, náhle všetko stíchlo. Nikto nedokázal rozmýšľať. Muž prestal hovoriť. Bol však tu. Nikam neodišiel, nepobral sa do večnosti, ako sa mohol niekto nazdávať.
Myšlienky v hlave mi klesli na dno, celého ma opantal len jediný pocit. Jediná myšlienka a túžba. Dokázať to. Dokázať niečo, čo nemá meno, avšak dotknúť sa toho, pevne to chytiť a ukázať celému svetu že som schopný, som hodný. Hodinová reč, ktorá mala dôsledok, že ma celého, ako prázdny pohár naplnila až po okraj, v tú chvíľu nebola zbytočná, pretože mi ukázala, že aj ja som. Aj ja existujem a mám nárok na to čo chcem. A mám silu to aj dokázať.
V miestnosti sa rozozvučal mohutný potlesk. Ľudia vstávali. Spojené ruky, ktoré o seba narážali vytvárali zvuk, ktorý si muž, stojaci pred desiatkami zaslúžil. Plamene, ktoré ho predtým obklopovali, jemne a nenápadne zmizli. Ostala však energia, ktorá okolo neho neustále krúžila. Potlesk trval takmer večnosť. Muž tam len stál a usmieval sa.
Môj prvý zážitok s horiacim človekom bol silný. A jediná myšlienka, s ktorou som odtiaľ odchádzal bola:
„Aj ja chcem raz vzbĺknuť.“
Fredi