Haterom

 

Život mám len jeden,

času nie je málo,

nemíňam ho nezmyselne,

no teraz snáď áno.

Túto chvíľu, časť seba,

venujem vám, „hateri“,

čo nechápete pojem,

spoznaj sám seba.

 

Prežívate zo dňa na deň,

ženie vás túžba a či tieň.

Nenávisť je silná moc,

no chvíľková,

vie ublížiť asi ako slnku noc.

 

Nemáte nič v tomto krásnom svete.

Nemať rád, jediné čo viete.

To už ale dávno nie je originál,

je to fake, kradnete špinu,

týrajú vás mosty,

že po páde znovu som stál.

 

Nemáte možnosť ľúbiť,

zabil by vás odtieň svetla,

žijete si v tme a kričíte do stien,

myslíte že ste vyhrali, keď zbadáte

slzu na tvári, či kútiky dolu,

vy však nemáte moc, máte veľkú smolu.

 

Tma pred svetlom ustúpi,

ako potkany ujdú do diery.

Úsmev všetko roztopí,

tak poďte, skúste udrieť,

polámete sa ako jediný strom na stráni.

Skloníte sa ako oheň zhasne,

pred prúdom čistej vody,

nemáte chrbtovú kosť,

nie ste celí,

ale hrboľatí ako schody.

 

Plačte nad svojím smutným osudom,

z ublíženia sa snažte ničiť všetko vôkol seba.

Je vás toľko, že snáď vychádzate z návodov,

ako sa smiať na snoch človeka,

viete že viac sa nedá.

 

Nezničíte ich, nemáte tú moc,

vy nemáte žiadnu,

len vám všetko vadí,

snáď ste za to radi,

máte problém aj s dúhou na nebi,

„Pršalo, všetko je mokré, všade je blato...“,

netušíte, že na konci dúhy,

je hrniec so zlatom.

 

Aj po vašich útokoch,

nenávistných pohľadoch,

ja tu stále stojím,

s dlaňami k slnku,

stále je tu cesta, možnosť,

nájsť čarovnú fazuľku a

nechať vyrásť stonku.

 

Fredi