Friends trip à la Slovakia

Náš výlet začal vo štvrtok, 15.1.2015. Prečo vo štvrtok? Lebo v stredu bola Goodbye party ktorú sme si nemohli nechať ujsť. Do postelí sme sa teda dostali o 5.00 ráno. Budík bol zmätený z informácie že má začať zvoniť už o hodinu, no nie viac ako my, ktorí sme na šiestu reálne vstávali. S Božou pomocou sme sa dopravili na stanicu kde sme nastúpili do vlaku na smer Leopoldov. Tam sme mali naplánovaný jediný prestup a s ním šup, priamo do Košíc. Aká by to bola ale sranda, keby sa niečo nepokazilo. Na samozrejme dôležitom mieste zrazil vlak auto a tak bola trať uzavretá. Že sa niečo deje a že už hodinu a pol stojíme sme si všimli pomerne neskoro (keďže sme všetci traja tvrdo spali). Až vrieskajúca sprievodkyňa nám oznámila radostnú novinu. Do Rimavskej Soboty vás odvezú pristavené autobusy, tam nastúpite na iný rýchlik do Košíc. Hlas inej sprievodkyne na stanici už v Rimavskej Sobote nám v pravidelných intervaloch oznamoval meškanie rýchlika na ktorý sme mali prestúpiť a keď sa nám to podarilo, no uznajte - dva plné rýchliky napchať do jedného nie je zrovna šťastný nápad. Natlačení v úzkej chodbičke sme pobudli asi hodinku, kým sme si na 30 minút nesadli na schodíky s tým že najbližšia zastávka (po Vrútkach) podľa lístku ktorý sme mali boli Košice. Niečo sa mi však nezdalo a tak som sa sprievodkyne spýtal koľko staníc ešte ostáva do Košíc. S úsmevom začala rátať na prstoch, ale pri siedmej som ju zastavil a poďakoval. Zákerný - zlý lístok klamal. Nebolo na ňom dostatok miesta a tak nevytlačili všetky zastávky. Nič to, našťastie sme si našli miesto a zvyšok cesty presedeli / preležali. Po stanici Spišská Nová Ves sa počasie z viditeľného zmenilo na „nevidím na dva metre“, takže sme sa spoliehali na konečnú stanicu kde nás z vlaku vyhodia. Keďže za celý deň sme skonzumovali výdatnú porciu croisantu, v Košiciach, nevšímajúc si dóm sv. Alžbety sme vtrhli do prvej reštaurácie ktorú sme našli a usúdili sme že hlad je naozaj ten najlepší kuchár. Z neba poslaná Megy (Boh požehnaj ESN Košice) nám ukázala ktorým smerom sa čo nachádza a nasledovala spoločná ochutnávka Vody z Hrona. Na otázku či ide o ESN akciu a moju reakciu: nie, je to len „friends trip“ Jorge a José spoločne vyjadrili prekvapenie výkrikom „friends“? sa prvá fáza Survive in Košice blížila ku koncu. Druhý krát, keď sme z internátu našli (úspešne) cestu do centra Jorge stratil cestovný lístok (ktorý ako sme neskôr zistili som mal celý čas ja) a našli sme bar bez označenia a to akéhokoľvek. Dvere ktoré doň viedli máme v lepšej kvalite na pivnici. Bar ako taký ale pozitívne prekvapil. Samozrejme že nám ušiel posledný autobus späť na internát a tak sme radi prispeli do slovenskej taxikárskej ekonomiky. Ťažko ale nasmerovať taxikára kam zaviesť, keď vy sami to neviete. Po rannom budíku na druhý deň sme si všimli podivné veci ako ostnatý drôt na internáte v ktorom sme spali. Po výhľade z okna sme rýchlo pochopili prečo sa zastávka pri intráku volá Luník VIII. Neďaleko sa impozantne vynímal preslávený Luník IX. so všetkými jeho krásami. Následná cesta za Spišským hradom ubehla veľmi rýchlo. Ako sme dorazili na miesto určenia, hneď sa mi niečo nezdalo. Naposledy keď som vystúpil, hneď ma ohrúil hrad. Naposledy keď som vystúpil v Spišskom podhradí, hneď ma ohúril hrad. To bol dôvod, prečo, keď sme vystúpili v Spišskej Novej Vsi nás žiadny hrad neohuroval. Menší prešľap. Keď majú ale také podobné názvy. Nebyť tohto drobného omylu, nikdy by sme ale nenavštívili najvyššiu kostolnú vežu na Slovensku. Ako celý výlet doteraz, aj zvyšok bol perfektne naplánovaný a náš príchod do Levoče mal byť vypočítaný tak, že stihneme posledný vstup do Chrámu sv. Jakuba a pozrieme si oltár majstra Pavla z Levoče. Ako sme prešli hlavnú stanicu, ktorú som si ja osobne nevšimol a na druhej sme minuli hradby mesta a opäť sa dostali na stanicu, bolo mi niečo čudné, hlavne to, že všetci ľudia už vystúpili a nastupujú noví. Vnútorne som sa presviedčal (a snažil nepočúvať námietky spolucestujúcich Portugalcov) že predsa sa ešte musí vrátiť na hlavné námestie. Well, nevrátil a vychutnali sme si cestu späť do Spišskej Novej Vsi, odkiaľ sme práve prišli. Dve cesty za cenu jednej? No neber to! Na druhý pokus nám to vyšlo a úspešne sme v Levoči vystúpili, na čo som zistil že v autobuse som si zabudol čiapku (však bola kúpená len v RESERVED). Milá majiteľka hotela mi navrhla či by sme nechceli navštívi sv. omšu v chráme Sv. Jakuba keď sme už tam, na čo po nás ostala len ohnivá čiara. Oltár majstra Pavla sme teda videli zadarmo a mohli sme si vychutnať atmosféru detskej svätej omši. Hlavne José a Jorge si ju užili, keďže okrem „amen“ a „haleluja“ nerozumeli ani slovo. Po guľovačke pod hradbami mesta sme padli do postelí a budík o 5.00 ráno sa zdal byť len zlým snom. Museli sme ale, ak sme si chceli kúpiť raňajky. Kto by ale predpokladal že všetky obchody otvárajú až o 8.00? Nám šiel autobus ale 6:25 a tak sme si v miestnej krčme kúpili len dve horalky ktoré sme ako praví študenti platili jedno a dvojcentovkami. Smer Poprad – Tatry. Tatry ako inak nesklamali. Zo Starého Smokovca sme sa vyviezli na Hrebienok a po krátkej turistike narazili na zamrznuté vodopády. Klasické výstrednosti ako guľovačka, fotky hore bez a stojka v polmetrovom snehu nás neobišli a následne nás čakalo (inak nádherné) Štrbské pleso slúžiace ako korčuliarska dráha. Tesne pred odchodom vlaku sme navštívili aj Jazierka lásky, kde si chalani prvý krát vyskúšali umenie stavby snehuliakov. Musím povedať že to zvládli na jednotku. Plní entuziazmu a pečiva so syrom sme smerovali na Lomnický štít (resp. pod), no v Starom Smokovci sme zabudli vystúpiť aby sme zmenili vlak a tak sme sa odviezli až do Popradu. Aspoň sme sa mohli ubytovať a ja som mohol zistiť že okrem čiapky ktorú som zabudol v autobuse som v hoteli v Levoči nechal aj svoju milovanú zubnú kefku, ku ktorej som mal silné citové puto. Hotel v ktorom sme spali bol špecifický tým, že sme dostali jeden kľúč a to kľúč od vonkajších dverí. Keď som sa spýtal na ten od našej izby, povedala že ten nemá nikto a nech sa nebojím. Nejakým spôsobom som jej uveril, čo mi vyvrátila polnočná návšteva, 2x zopakovaná. Z ničoho nič sa otvorili dvere a vošla skupina vedená pani z Maďarska, očividne hľadajúca svoju izbu. Skúmavým pohľadom sa zadívala na Jorgeho, ktorý spal najbližšie pri dverách a odišla. Asi jej ale nestačilo a tak vošla aj druhý krát, aby si overila podivuhodnosť ktorú práve zočila. Pravdepodobne sa jej nepáčil, lebo po tretí krát sa už neobjavila. Druhý deň sme si vyčlenili skoré vstávanie aby sme stihli Lomničák. Už pri prvom pohľade von z okna sme vedeli že niečo nie je v poriadku. Zase raz hmla. S malou dušičkou sme sa teda dopravili na stanicu Tatranská Lomnica, kde sme síce stáli pod Tatrami, avšak nevideli sme doslova nič. A tak po krátko-dlhej úvahe sme sa vybrali späť, aspoň si pozrieť mesto v ktorom to vyzeralo ako po vojne (nie zrúcané, len bez ľudí) a nenachádzal sa tam ani len McDonald na zasýtenie hladných študentov. Na naše šťastie / smolu, pri hlavnej stanici sme natrafili na jeden otvorený „fast food“. V úvodzovkách, pretože príprava tohto „fast foodu“ trvala hodinu a skoro sme kvôli tomu zmeškali vlak do Banskej Bystrice. Myslím, že ak by sme mali dôkaz, bol by to svetový rekord v rýchlostnom jedení. Posledné chvíle smerom do Banskej Bystrice dopadli v celku pokojne, žiadne neočakávané zvraty (na naše prekvapenie) sa nekonali a tak po Bystrickej Európe a Bystrickej Európskej zmrzline sme videli námestie, múzeum SNP (zvonka) a na ďalší deň sme s radosťou v očiach privítali našu pyramídku na Zobore. Z podrobne naplánovaného výletu sa stal výlet dobrodružný, kedy sme nevedeli čo nás kedy prekvapí. Koniec koncov ostáva: je jedno kde ste a čo robíte. Dôležité je to, s kým to zažívate. 

Fredi