Eufória

 

Z tohto života,

s tričkom s pásikmi.

Plačeš jak sirota,

žiješ jak naveky.

 

S povolením klásť otázky,

bez nádeje na odpoveď,

veríš v zajtra,

v nové slnko,

že niekde je vyššia pravda.

 

Z eufórie skladáš verše,

zo sĺz pletieš dlhé vety,

deň je krásny, veď už ver že...

v gombíkoch sú skryté svety.

 

Od radosti máš krídla

a bolesť má motorovú pílu.

Aj tak veríš v okrídlenú vílu,

pravítkom meriaš v šírke míľu.

 

Aj tak cítiš úsmevy anjelov,

vidíš hlasy zmätené nádejou,

lietaš na krídlach Falka.

 

Skladáš si dúhu z odleskov úsmevov,

dúfaš v lepší svet za každým rohom,

aj keď s nakopanou prdelou.

 

Blíska sa na lepšie časy,

len dlhšie sa zdajú vlasy.

Ako rozstrapkané končeky vo vetre,

ako počet centimetrov v metre.

 

Je to čakanie na Godota,

keď spínaš ruky k peklu,

keď vietor ti trhá verše z pier,

s radosťou bojuješ za mier.

 

Skladáš odprosenie vrahovi s červenou stužkou,

flirtuješ s tieňom a pritom plačeš Bohu pod oknom.

Chceš aby ťa niekto počul a pri tom si ticho,

si rozdelený ako Mníchov.

 

Máš veľa tvárí ako boh ktorého nepoznáš,

otáčaš sa v čase do ktorého sa zamotáš.

Máš šuflíky plné nehy,

niektoré zamknuté, na iných sú pehy.

 

Počuješ smiech,

raz srdečný a raz ťa z neho mrazí,

raz pozdvihne a raz na kolená zrazí.

 

Keď už si na dne,

rozum ti povie, že už horšie byť nemôže,

rozum rozumne ti zavelí,

no nevieš na ktorom si poschodí. 

 

Ak už nemáš nič,

povieš si že je tu čas na nový začiatok,

otváraš sa dokorán a pri tom platíš poplatok za poplatok.

 

Učíš sa pre známky,

makáš pre pochvalu a uznanie,

čakáš na nové zadanie.

 

Vidíš veľkú tmu a potom škúliš keď niekto zažne svetlo,

žiješ v tme a hovoríš o dni z ktorého ťa zmietlo.

Keď počuješ pravdu ktorá bolí,

rozum aj srdce jasne zvolí,

síce lož, no ale sladkú,

pozerať na krásu (plytkú).

 

Všetky slová si ťa motajú ako handrovú bábiku,

všetci rečníci majú udicu na háčiku.

Všetci majú svoju pravdu a ty nevieš vybrať si,

prikývneš, aj tak ide len o to užiť si.

 

Žiješ v eufórii, v zlatej klietke od Boha,

utekajúce nohy roztiahnuté dokorán.

Si kladivo, keď sú vôkol teba klince,

no keď príde pucka, splasneš jak strieborné mince.

 

Nie si ten človek,

o ktorom začala báseň,

nie si jar, lež bohapustá jeseň.

 

Či veríš, alebo veria v teba,

život ti dá, to čo treba.

Dá ti viac a dá ti menej,

vyber zátku, len si nalej.

 

Zapáľ si a ujdi preč,

pred svetom, ktorý ti berie reč,

skry sa za svoje sny a maj ružové okuliare,

ľutuj sa, aký si  smoliarik.

 

Buď Dávid, alebo Ježiš,

zmeníš svet,

z rakoviny ho vyliečiš.

Môžeš všetko a nezmôžeš nič,

choroba zvaná život stojí nad tebou,

a v ruke drží bič.

 

Ty tancuješ a spievaš,

miluješ tie rany,

bič držíš aj ty,

len vtedy keď sme sami.

 

Aké veľké klamanie človeka,

že toto nie je zázrak,

že sme vrchol niečoho,

že na každom rohu nie je náznak,

že sa smieš pýtať prečo.

 

Si motýľom aj drakom,

bicyklom aj vlakom.

Nie si dobrý a už vôbec nie si zlo,

čas je tvojou zbraňou, tak si proste zvoľ.

 

A s ranou, ktorá ti je darom,

prichádzaš s rozosmiatou tvárou,

nemáš na výber a vždy je tu možnosť voľby,

všetko je to na tebe,

mysli či rozmýšľaš len o sebe,

rozhodnutie nechám na teba,

no prosím ťa o jedno,

voľ len podľa seba.                                           

 

Fredi