Ešte včera to bol môj najlepší kamarát

 

            Nálada zhustla. Prázdna ploskačka sa váľala po zemi.

            „Ako ste to mohli urobiť? Dostala som ju na svoje dvadsiate narodeniny!“

            „No a čo?“ Odvetil Adam so zahmlenými očami. „Veď narodeniny máš predsa každý rok!“ Vedľa sediaci Milan sa od smiechu rozvalil na zem. Besniaca Nina (pravdepodobne v amoku, aj keď o tom miestami pochybujem), ploskačku, ktorú celý čas prevracala v rukách, hodila ležiacemu Milanovi do čela. Na to sa rozosmiali všetci v miestnosti, samozrejme okrem Niny, ktorá sa po Adamovi vrhla ako lev, ktorý skáče po svojej koristi. Po chvíľke zápasenia sa osud rozhodol v prospech Niny, ktorú odvážali v sanitke bielej, zatiaľ čo Adam to už nerozdýchal. Veľká červená škvrna pod oknami internátu odvtedy navždy straší študentov miestnej univerzity!“

            „Ale netrep prosím ťa! Strašidelnejší príbeh by som si vymyslela aj v spánku!“Zaspievala tenkým hláskom princezná. Vzala baterku a zasvietila si do tváre.

            „Máš pravdu Britney, toto je horšie.“ Zasmial sa Boris.

            „Odpáľ sedliak.“ Zrušila kolegu a s ľahkosťou hodvábu pokračovala. Oči neindetifikovateľnej farby jej vo svetle baterky zažiarili. „Poviem Vám príbeh, ktorý sa stal mojej babke keď mala 16 rokov.“

            „Ú, niekto tu číta „teen-časáky“. Zaznelo zo skupiny podnapitých študákov.

            „Pochybujem“, ozval sa iný hlas. Kamaráta v školskom stánku nepredávajú a Bravo je po česky, takže tento príbeh je na sto percent pravý“.

            „Nevyrušujte ma, lebo nestihneme let lampiónov.“ Zavrčala Pipka a pokračovala. „Babka, nazvime ju Silvia, nielenže mala spirituálny zážitok, ale stratila svojho duševného partnera“.

            „Konečne viem čo študovala celý týždeň.“

            „Hej, učila sa cudzie slová v príbehu. Mal by jej niekto povedať že mozog využívame na 11 percent, nie s desatinnou čiarkou uprostred.“

            „Pokiaľ nestíchnete, nedozviete sa, že má z toho babka dodnes traumy!“ Zavrčala už nervózna Paris.

            „A problémy s vylučovaním moču?“ , rozohral s úsmevom Boris.

            „Potom sú ale dedičné“, odsmečoval mu spitý Maťo. Našťastie, a či nie, si však hlavný rozprávač už viac nedal vziať slovo a príbeh sa začal.

            „Bolo to dávno. Z oblohy padali veľké ťažké kvapky, ktoré zahaľovali oblohu.“

            „Veľa čítaš. Fúha, sám neverím že som to povedal práve tebe.“ Opäť ju prerušil Maťo.

            „Pozri sa ty ožran, snáď ťa príbeh zaujme, pretože sa v nej nachádza postava, veľmi podobná tej tvojej.“ Zašepkala hlasnejšie, ako bolo potrebné Kráska. Nahodila tajuplný úsmev a pokračovala. Volal sa Peter. Blond dlhšie vlasy, modré oči.“

            „Žil v 42-hom a hovoril po nemecky“. Skočil jej do reči Boris. V miestnosti zaznel opätovne smiech, ale príbeh neprestával. Rozprávačka sa zahľadela na Maťa.

            „Tiež bol veľmi dôverčivý a často podnapitý ako ty.“

            „Tak isto bol krásny a robil modela?“ Prehovoril s vážnou tvárou Maťo. To sa už väčšina prítomných neudržala a od smiechu sa váľali po zemi. Zelenooká prefarbená čiernovláska ale nestrácala chuť rozprávať. Príbeh začínal hustnúť. Nikto nevedel ako, všetci sa ocitli na kope a sledovali svetlo mihotajúce sa na tvári obťažkanej mejkapom.

            „A aj napriek odhodlaniu bežať, nemohol sa pohnúť z miesta. Kričal. Ziapal. Volal o pomoc.“ Maťovi sa roztriasla ruka. Upokojilo ho však zvláštne teplo druhej. Mierne pootočil hlavu a všimol si, že Monika sediaca vedľa sa kútikom usmieva.

            „Áááá! Vtedy vyskočil z toho kríka!“ Stisk ruky zosilnel, až obom zbelela koža. Po krátkom upokojení a predýchaní situácie, sa však druhá ruka stiahla. Maťo sa opäť pootočil a na Moniku sa usmial. Ruka sa vrátila, tentoraz však na inú končatinu. Začala kolenom a mierila vyššie. Samozrejme že na Maťovi sa to viditeľne prejavilo.

            „S úctou a smútkom si dodnes spomíname na babku. Mali sme ju radi.“ Slza zakalená púdrom sa na osvetlenej spolužiačke skotúľala po botoxe a vzápätí sa jej oči rozšírili ako večer ešte nie. „Petra sa však nikdy nikomu nepodarilo nájsť, snáď sa ešte dodnes potuluje po sídlisku a čaká na svoje obete.“ Nastalo ticho. Po chvíli ho prerušilo cvaknutie baterky.

            „Bejby, ty už nepozeraj horory. Potom sa bojím a som zo seba smutný.“ Hovoril potichu Boris popri ceste ku vypínaču. Následne sa skupinka vysokoškolákov s posledným poldecákom rozlúčila a Boris, zavesený na Maťovi, aby zvládli očakávaných 5 schodov sa taktiež vybrali na svoj intrák.

            „Neuveríš čo sa stalo.“ Začal Maťo. „Myslím, že Monika a ja...“

            „Čo ako?“ Odvetil Boris z tmy.

            „Myslím že po mne ide.“ Obaja sa dotackali pod lampu a opreli sa o ňu. „Počas rozprávania sme sa držali za ruky, no a jej nezostala len v tejto oblasti, ak vieš čo tým myslím.“ Zažmurkal na Borisa. Ten sa zasmial a ťapli si.

            „A páčilo sa ti to?“ Opýtal sa a v hlase mu bolo cítiť značné promile alkoholu.

            „Samozrejme, čo je to za otázku? Bez váhania by som využil vedľajšiu miestnosť, aj keď ňou bola len toaleta.“ Maťo sa rozosmial a vtom vystriedalo chladný vzduch niečo teplé. Najprv len dotyk, o sekundu neskôr aj jazyk. Boris sa odtiahol.

            „No...“ Spod lampy sa do chladnej noci ozývali prázdne slová blonďavého alkoholika. „V živote treba vyskúšať všetko.“

            

               Fredi