Dopadlo to celkom inak

    Náhle sa otočila. V očiach sa jej odrážala hrôza a zúfalstvo dejúce sa vôkol. Vtedy ma niekto strhol za ruku a ťahal cez celú miestnosť k východu. Do pľúc sa mi zarezal mrazivý chlad.

    „Ajaj, vetrovku mám vnútri,“ prebehlo mi hlavou. Nenápadne som sa poobzeral a vystrel ruky k horiacej budove. „Hádam tu nezamrznem,“ pomyslel som si opäť s dávkou cynizmu. Myseľ mi zrazu vypľula obraz vianočného stromčeka, či akúsi  asociáciu naň. Na tvári sa mi roztiahol úsmev a okolo pobehujúci ľudia  si ma v tom strese vôbec nevšímali. Chalana v saku s gigantickými dierami vypálenými od ohňa, vystierajúceho ruky, akoby sedel pri ohníku a škeriaceho sa do blba.

    Myšlienky mi preťal zvuk natriasajúceho sa budíka. Úsmev na tvári mi na moje počudovanie nezmizol.

    „No čo, aspoň sa mi deň pekne začína.“  Po huňatom koberci som sa dostal do kúpeľne. Zahľadel som sa do zelených očí a priblblý úsmev mi zamrzol.  

    „Stužková!“ Ozývalo sa zo všetkých strán, najviac zvnútra mojej hlavy. „Snívalo sa mi o nej?“ Zamyslel som sa. „Bolo to fakt divné.“ Opäť sa mi v hlave rozľahol krik zo sna. Celý svet na okamih akoby zastal. Chvíľami sa otriasal a hučal. Na okraji umývadla som zaregistroval bielu tabletku. Ruka mi automaticky vystrelila a malinký kúsok neba mi už zliezal dolu tráviacou sústavou. Hlasný zvuk ustal a realita zmäkla. Úsmev sa mi opäť vrátil. „Dúfam, že ešte budú mať lúpačky,“ povedal som si pre seba hlasnejšie. Po následnom umytí zubov som sa vychystal do obchodu. Nazrel som do peňaženky zívajúcej prázdnotou, ale ani to mi nepokazilo náladu. Mám predsa kreditnú kartu.

 Celý môj deň sa niesol v duchu karamelu ukrytom v buchte, ktorú som vydoloval spod obrovskej kopy pečiva.

    „Mám ťa!“ víťazoslávne som skríkol, keď som ju držal v ruke a malou škáročkou mi na ňu vytekal milovaný karamel s čokoládou. Ľudia v obchode sa síce pozerali trochu divne, ale ani uštipačné poznámky som si nevšímal. To bude tým počasím. Už tretí deň stále prší. Vlastne to nie je ani tak dážď, ako zákerná hmota, ktorá vás donúti byť mokrým a k tomu všetkému ešte aj špinavým. Všetko, samozrejme, uľahčujú vľúdni vodiči, ktorí zatiaľ vždy pridali, keď som sa ja objavil pri nejakej väčšej mláke. Z príjemného zamyslenia ma vytrhol mobil. Volá mi Majo. „Čo asi tak môže chcieť?“ napadlo mi. Otvoril som vyklápačku.

    „Prosím?“

    „Servus, Erik. My sme už v Žiari. Príď rovno do Cukríka, ideme nacvičovať nástup.“ V hlave sa mi náhle rozpútal boj. Čierne alebo biele? Vtedy spoza zrniacej obrazovky nakukol pocit šteklenia v žalúdku.

    „Jasné, dnes je stužková.“ Pripadalo mi, že mlčím celú večnosť a rozmýšľam, ako vrátiť čas, no ani nie po sekunde som do telefónu odvetil:

    „Počkajte ma pred Cukríkom, o chvíľu som tam.“ Sklapol som biely mobil a rozbehol som sa domov. V žltej nákupnej taške sa mi hompáľala čerstvá buchta. „Dúfam, že mi ju nikto nezje, kým sa nevrátim.“

    Pred Cukríkom už stáli všetci spolužiaci v sakách a kravatách. Cez mokrý sneh som sa snažil dostať k nim, no môjmu novému obleku to očividne neprospelo. Veľký fľak na nohaviciach sa vyškieral okolitému svetu. Nenápadne som nahlas zaklial a pristúpil ku kamarátom. S viacerými pozdravmi sme sa presunuli do vnútra budovy, kde sa nachádzala vysvietená a ozdobená sála. Akonáhle som hodil prvý pohľad na tanečný parket, vedel som, že dnes na ňom zletím. Dlážka bola totižto dosť šmykľavá.

    „Erik!“ zakričala na mňa spolužiačka. „Poď sem, skúšame nástup.“

    „Vtipné, myslel som si, že chodiť som sa už naučil,“ odvrkol som, ale pohľad besného pitbula, ktorý má všetko pod palcom, ma presvedčil.

    „A ideme!“ Povedala zároveň s výdychom. Bolo vidieť, že Miška sa do prípravy stužkovej vžila. Chvíľami som mal pocit, že kvôli našej stužkovej sa narodila a teraz už môže v pokoji umrieť s pocitom dobre vykonanej práce. Popravde, niekedy sa tak aj správala. Všetky stužky museli byť rovno, všetky sviečky merala dobreže  nie pravítkom, aby mali rovnakú veľkosť. Začala hrať hudba. Môj mozog automaticky prepol do úsporného režimu a prebudil sa niekedy medzi scénkou „Papeky“ a profesorským tancom, keď som sa snažil udržať rovnováhu. Okolo pása som držal bývalú triednu.

    „Všetko ste mali tak nádherne pripravené,“ rozplývala sa. „Žiadna chybička, žiadny omyl.“

    „Žiadna slobodná vôľa,“ doplnil som ju. Len sa na mňa nechápavo pozrela a ďalej sa nechala unášať pohybom, síce neidentifikovateľným, ale stále v súlade s hudbou.

    „Ktovie, či je tá buchta stále celá,“ dumal som popri nešikovnom tanci. Jedno si však musím uznať, ani raz som žiadnej profesorke či vlastnej mame nestupil na nohy, čo je u mňa úspech. Zrakom som preletel sálu a zastavil som sa na nenávistnom Miškinom pohľade. Chvíľu som nechápal, ale hneď mi došlo, prečo sa na mňa hnevá. Blato zvonku sa akosi dostalo na moje nové elegantné topánky a čistá podlaha na tanečnom parkete už čistá nebola. Jasne bolo vidieť, kadiaľ som tancoval. Sám som sa musel pousmiať nad kruhovými stopami vedúcimi až ku mne. Vtedy som pocítil priamy zásah. Nenávistná energia sálajúca z Mišky, teraz stojacej pri mne, ma párkrát prefackala a ja som sa zatackal. Profesorka zmizla. Svet sa mi rozmazal. Lieky z rána zrejme prestali účinkovať. Znova som si uvedomil realitu takú, aká je a zároveň aká nikdy nebola.  Zatočila sa mi hlava a všetkých svojich spolužiakov som videl dvakrát. Nanešťastie niekto postavil stojan so sviečkami blízko mojej osoby a tak som si pri páde stihol švacnúť aj hlavu o kovový rám svietnika. Následne som všetko sledoval spoza zahmleného závesu z iného sveta.

    Krik.

    Zhon.

    Zúfalstvo.

    Obrovské žihadlo sa zapichlo do mojej hlavy a prebral som sa na neskutočnú bolesť. Hmatom som hľadal jej príčinu, keď mi ruku zaliala teplá tekutina.

Krvácam.

    Otvoril som oči a obrys známej postavy sa ma snažil postaviť na nohy. Bol to môj spolusediaci Ľudo. Chytil mi ruky a zdvihol ma. Obzrel som sa vôkol a okamžite som sa prebral. Sála bola skoro prázdna, len poniektorí sa snažili zachrániť čo sa dalo z pamätných materiálov našej triedy pred zúriacim živlom. Najrýchlejšie ako sa mi dalo, som sa snažil zrekapitulovať si situáciu. Tanec. Špinavé stopy. Besniaca Miška. Závrat. Pád. Bolesť hlavy.

    Pri mojom excelentnom výkone „a la hlavička“ na zem som sa musel stretnúť so svietnikom, ktorý som prevrhol. Nanešťastie susedil s obrovským závesom, očividne z horľavého materiálu.

    Práve vo chvíli, keď som stál na nohách a Ľudo ma pustil, či udržím rovnováhu, bola celá tanečná sála aj so stolmi v plameňoch. Neveriacky som sledoval, ako červené jazyky olizujú dekoráciu na stĺpoch. Vtedy sa popri nich mihli dlhé modré šaty. Miška bežala po bordový vankúšik, na ktorom bolo tesne pred samotným začiatkom stužkovej rozmiestnených 28 zelených stužiek. Vtom sa ale niečo stalo. Horiaci drevený trám, síce netuším odkiaľ, padol rovno medzi mňa a ňu, na vyleštené parkety, s kde- tu špinavými stopami od mojej „šikovnosti“. Náhle sa otočila. V očiach sa jej odrážala hrôza a zúfalstvo dejúce sa vôkol. Vtedy ma niekto strhol za ruku a ťahal cez celú miestnosť k východu. Do pľúc sa mi zarezal mrazivý chlad.

    „Ajaj, vetrovku mám vnútri,“ prebehlo mi hlavou. Nenápadne som sa poobzeral a vystrel ruky k horiacej budove. „Hádam tu nezamrznem,“ pomyslel som si opäť s dávkou cynizmu.“ Myseľ mi zrazu vypľula obraz vianočného stromčeka, či akúsi  asociáciu naň. Na tvári sa mi roztiahol úsmev a okolo - pobehujúci ľudia  si ma v tom strese našťastie vôbec nevšímali. Chalana v saku s gigantickými dierami vypálenými od ohňa, vystierajúceho ruky, akoby sedel pri ohníku a škeriaceho sa do blba. Jediné myšlienky, ktoré mi vtedy popri symbole Vianoc napadli, boli, že mi tú karamelovú buchtu určite zjedol brat a že mi raz jeden psychológ vravel o snoch.

    „Netreba im veriť. Väčšinou sa ti sníva to, po čom túžiš, alebo čoho sa najviac bojíš.“ Tentoraz som sa musel zasmiať trochu hlasnejšie s nádejou , že ma nikto nezačul.

Fredi