Deň

 

V rannosti zákazu,

plazil sa a poznal strach,

teraz lieta voľný ako vták.

 

S myšlienkou v dlani,

dobíjajúc svet,

v jemnosti neschopný,

odtrhnúť kvet.

 

Pre hrubosť majúc vlastný svet,

vešajúc záclonu z clivých viet.

 

Mávajúc zástavou so zopnutými rukami,

padajúc na kameň, kropený slzami.

 

Vôkol tancujúce čarovné bytosti,

niektoré z pekla,

žijúce z minulosti.

 

Vlastným svetom chrániac si tvár,

vo chvíľach bez zbraní,

keď bujne kvitol svár,

dýchajúc plytko,

túžiac mať kar.

 

Lietajúc medzi dvoma frontami,

s perom a štetcom v ruke,

jedine v hlave mávajúc zásobami.

 

Ani slané perly, ani drobné prosby,

vojna je hold vojna,

aj keď medzi svojimi.

 

Podmínovaný raj a s ním

krutosť varená bublinkami,

beh cez zelený háj.

 

Milión skutkov a túžob ukrytých na strome,

skromná myšlienka vyrastať v rodine.

 

Utekať a plakať, smiať sa a

až príliš často mávať.

Všetko sú to negatívy z hlavy,

detské tajné nikdy nesplnené plány.

 

Včerajšok je čiernobiely,

dnešok svieti farbami.

Kamene sa zdajú väčšie,

jak tie čo boli za nami.

 

Cesta je snáď kľukatejšia,

tŕne bodajú a niečo viac,

a aj keď spomienky bolia,

toľko času strávim túžbou,

prežiť ich zas.

 

Už to nevyzerá tak tmavo a

šedo ako za tých čias.

 

Chcem prežiť ešte deň v mäkkosti

drsných vráskavých dlaní,

počuť šepkať vánok,

z časom zdolovaných baní.

 

Začuť krik z okna,

keď chcem ešte cítiť vlhkosť trávy.

 

S odutím sledovať večerné správy,

nenápadne končiace každodennú závisť.

O ôsmej cítiť teplý paplón,

čo hreje dušu i telo.

 

Mať všetko krásne v hlave a za sebou,

pod nohami cítiť pevnú zem,

slnkom zaliatu cestu pred sebou.

 

So zásobami ako spomienky vo vačku,

ťahať za sebou obľúbenú hračku.

Vydať sa po tom neznámom kraji,

dostať sa tam dole, alebo byť v raji.

 

Včera ma naučilo neplakať pre zajtra,

dnešok je ten jediný deň,

ktorý môžem zmeniť a preto viem,

že keď sa nadýchnem,

mysliac na ten jeden deň,

meniac svet, že všetko smiem.

 

Fredi