Dedko

Už od malička som mal všetko, čo som mať mal. Úžasných rodičov, ktorí milovali deti; brata (5x) a sestru (5x); kopu bratrancov a sesternice, ktorých som v živote nespočítal a doteraz mám problém zapamätať si či sú vôbec naši; kopu tiet a ujov. Jednoducho povedané, boli sme obrovská rodina.

Nemal som však jedno a to starkú. Zo všetkého najviac na tomto svete mi chýbala starká. Zomrela mladá, ako dedo hovoril:

“Húlila jak Jaslovské Bohunice a tak aj dopadla, chuderka. Nech je jej zem ľahká!” vzdychol si a potom si šňupol šňupacieho tabaku, ktorý preferoval pred cigaretami, lebo podľa neho robili strašný smrad. Bol to úžasný chlap. Vedel toho toľko a nikdy sme sa pri ňom nenudili. Niekedy som sačudoval, ako sa každému stihne venovať aj keď je nás toľko. Keď sme boli uňho, vždy nám pred spaním čítal rozprávku. Bola to síce stále tá istá (Psíček a Mačička), lebo žiadnu inú rozprávkovú knižku nemal, ale aj tak to nikomu nevadilo. Vždy čítal túto notoricky známu rozprávku s takým oduševnením, že vždy znela inak.

Snažil sa nám nahradiť starkú. Nedarilo sa mu to síce, ale snaha sa mu musí nechať. Bol toten najlepší dedo, akého som si mohol kedy priať. Chodil po domoch a sledoval, ako sa správajú ostatné staré mamy, aby sa aj on mohol tak správať. Videl, že staré mamy pečú buchty, mali sme aj my buchty. Prvé sa mu síce nepodarili a bolo tam viac popola ako cesta, ale ostatné boli tie najlepšie buchty, aké som kedy jedol. Ak v izbe zbadal, že sa starká hrá s deťmi, ako keby bola mladá, aj on sa v tom momente vrátil do mladých liet a bláznil sa s nami, akoby nebol muž, ktorý si už svoje odžil, ale mladý beťár, ktorý stváral najrôznejšie bláznovstvá. Naučil ich nás mnoho. Ak sa mu vyjavil obraz štrikujúcej starej mami, v tom momente si kúpil hordu vlny a začal sa učiť štrikovať. Začiatky boli rozpačité, ale na moje narodeniny ma prekvapil krásnym svetrom. Bol síce ružový, ale mne to nevadilo. Nikdy som ho však nenosil. Bál som sa, že by mi ho niekto zničil. Nikdy by som si neodpustil, že som to dovolil.

Roky pribúdali a dedo sa musel zmieriť s tým, že viac sa s nami nebude váľať na mäkkom koberci  prepálenom od uhlíkov zo šporheltu. Už nikdy nám neupečie buchty, už nikdy neupletie ružový sveter, už nikdy nám nebude môcť čítať rozprávku, už nikdy sa s nami nebude môcť hrať na obchodníkov, už nikdy. On sa stále chcel vracať do mladosti, ale my sme vyrástli. Prestali sme k nemu chodiť.Pomaly prichádzal o všetky svoje vnúčatá, ktoré každým dňom neúprosne rástli a blížili sak nebesiam zatiaľ čo on, sa stále zmenšoval a po sedemdesiatke sa mu na prehnutom chrbte objavil obrovský hrb. Robil si sám zo seba srandu, že je Hrbáč. Ja som mu hovoril, že je Quasimodo. Škaredý hrbáč, ale s krásnym srdcom. To druhé som mu nikdy nepovedal, hanbil som sa. Neznelo byto hlúpo, keby mu poviem, že má krásne srdce? Myslím však, že to pochopil.

Museli sme prejsť cez most a potom cez koľajnice, aby sme sa dostali hore do dediny, kde bol jediný obchod. Cestou sme živo diskutovali, najmä o politike a samozrejme ženách. Starký, hoc už starobou zhrbený a prinútený opierať sa o paličku, bol odborník na ženy a mali sme úplne rovnaký vkus. Ostro odsúdil dvojmetrové umelé poprsie Pamely Anderson a potom sme sa dlho smiali. Rozhodol sa, že si dáme preteky. Pokúšal som sa ho odhovoriť od tohto nápadu, že sa mu niečo stane, ale on mi odvetil, že je už aj tak v polo rozpade a skôr ako som stihol aj na toto zaregistrovať rozbehol sa. Pri tom behu mu vypadol strojček, ktorý si zrejme zle založil do ucha. Zodvihol som ho a rozbehol som sa za ním. Zrazu som počul, že rampy začali cinkať.

Dedko stále utekal.       

Vlak zatrúbil.

Dedko stále utekal.

Ja som zastal.

Dedko stále utekal a vlak trúbil.

Stál som ako obarený, chcel som zakričať, ale...

Dedko vbehol na koľajnice.

Vlak posledný krát zatrúbil.

Otočil sa a začal mi kývať, šťastný ako nikdy predtým, nikdy som ho nevidel tak šťastného. Slová mi zamrzli v hrdle. Videl som všetky rôzne asociácie. Hlavou mi prebehlo všetko. Brzdy začali škrípať a všade okolo lietali iskry. Rušňovodič poslednýkrát súvisle zatrúbil. Za zvuku škrípajúcich bŕzd a trúbiaceho vlaku sa Dedko posledný krát usmial a potom jeho telo rozmetalo na všetky strany. Stále som mal pred očami to, čo sa práve stalo. V ruke so držal nákupnú tašku, v ktorej smemali napísaný zoznam , čo všetko treba kúpiť. Neuvedomil som si, čo sa práve stalo. Vykročilsom smerom ku koľajniciam s taškou v ruke a neprítomným pohľadom, akoby sa nič nestalo. Prekročil som niektorú časť dedkovho tela a neprítomne som kráčal hore kopcom ako väčšina ľudí, ktorí idú do obchodu. V obchode som kúpil kahanec. Položil som ho na koľaje a stále rovnakým krokom a strnulou tvárou bez citu som išiel zaniesť nákup.

                                                                                                                                                        Daniel Detto