Dančiči

Sníval sa mi sen,

slnečný lúč viac nepohladil zem.

Snívalo sa mi to nedávno,

keď všetko vyzeralo tak prázdno.

Celý môj život je smutný,

nemám žiadnych priateľov,

úder svalu v hrudi nie je nutný,

už viac neverím v bielych anjelov.

Toto sú myšlienky ktoré som z tváre vyčítal,

bytosti s krídlami, čo so mnou trojčlenku počítal.

Bytosti, ktorá si myslí že je sama,

pravda je však niekde inde,

aj keď sa zdá, že cesta je zas samá jama,

že nikdy ti nič nevyjde,

aj keď je hustá doprava,

tvoj svet točí sa len doľava.

Úplne naopak, ako by si chcel,

buď však vďačný,

že nemáš prázdny cieľ,

ako jesenné listy vôkol,

ako bezcenné prúdy tokov,

ktoré pramenia, no však hasnú,

keď vlejú sa do mora a vlastnú,

vlastnú myšlienku nemajú,

svetu nikdy nič nedajú.

Nevyčaria úsmev na tvári,

nedokážu ovládať v lícach jamky,

nevedia že sa brodia v močiari,

chytajú sa každej biednej slamky.

Chcú byť ako On či Ona,

zaradiť sa, všetko mať vždy,

ty nemusíš mať vlasy v tvári,

aby si mal pocit pravdy.