Čierna a Biela

Ako si tak biela vykračuje, stretne zachmúrenú čiernu.

„Ahoj, ako sa máš, čierna?“ spýtala sa veselo.

„A zle, ako inak,“ odvetila čierna mrzuto.

„A to mi je ľúto,“ vzdychla si biela.

„Tebe nemá byť prečo, však sama si tak prázdna,“ zakričala na ňu s hnevom čierna.

„Prázdna?“ spýtala sa prekvapene biela.

„Áno, samozrejme. Prázdna. Ak je niečo biele, nie je to hotové. Ľudia vyrábajú prázdne BIELE papiere, na ktoré píšu. Plátno predtým, ako naň nanesú skutočné farby, je predsa BIELE. Ako náhle začne ktorákoľvek skutočná farba starnúť, stáva sa z nej obyčajná BIELA! Ty, biela, nie si skutočná farba, lebo ľudia chodia na slnko, aby sa opálili a stratili odtieň BIELEJ! Nemôžeš preto tvrdiť, že ti ma je ľúto, keď ty sama sa máš oveľa horšie. Dobre viem, že závidíš zelenej, ktorú ľudia volajú nádej. Aj to, že na jar sa celá príroda do nej zaodeje. Nedokážeš prežiť, že na oblohe kraľuje modrá, ktorá tak upokojuje. Hnedá zas vyrastá z matky zeme v podobe kmeňom tvrdých stromov. Nenávidíš červenú a veľký cit, ktorý jej patrí, podobne ako zlatú či striebornú, a bohatstvo, ktoré vlastnia. Rovnako sa ti hnusí aj fialová a ružová, pretože ju ľudia tak milujú pre ich bezstarostnosť. Nemôžeš vystáť žltú s oranžovou, farby ovocia a prichádzajúceho dňa. Proste, ty sama o sebe nie si farba a nemáš právo sa ňou nazývať, tak prečo by ti malo byť ľúto práve mňa? Sama by si mala plakať v kúte, tak prečo tam nezalezieš?“ čierna s krikom skončila a po dlhom monológu dýchala zrýchlene.

„To je jednoduché,“ odvetila pokojne biela. „Pretože si tam už ty.“

Čierna zamrkala a nechápavo sa na ňu pozerala.

„Áno, máš pravdu, ľudské oko vo mne vidí obyčajnú bielu. Ale to len preto, že je tak nedokonalé. Stačí malá kvapka vody a jeden jediný slnečný lúč, aby si zazrela moju krásu. Prebýva vo mne nádej, aj pokoj, tvrdosť prírody, či láska. Rovnako aj všetko bohatstvo sveta. Nájdeš vo mne aj nasledujúci deň, zapadajúce slnko, odraz mesiaca v morských vlnách, či lesk ovocia pod nebeskou oblohou. Stačí, keď sa lepšie prizrieš, drahá čierna, a nájdeš vo mne všetky farby tohto sveta.“ Čierna ostala stáť s otvorenými ústami a nebola schopná preriecť slova. Biela sa usmiala a s veselým krokom sa pobrala preč. Vtom ale zastala, otočila sa a povedala:

„A ešte jedna vec, aby som nezabudla. Vieš, aká farba sa zo mňa, tak bezvýznamnej, stane, keď zájde slnko?“

Fredi