Byť tak zubárom na Islande - 21.12.2015

Život na Islande je prenádherný, špeciálne keď začne snežiť ako v rozprávke a ja šoférujem auto uprostred ničoho obklopený horami a riekou hadiacou sa uprostred krajiny ako vystrihnutej zo scény z Pána Prsteňov. Samozrejme nič nie je dokonalé. Špeciálne Murphyho zákony platia vždy. Na Slovensku som nemal menší problém so zubami. Tu kde aj fľaša čistej vody stojí polovicu slovenskej výplaty ma jeden zradca v ústach začne omínať. No čo už, povedal som si. Musím ísť k zubárovi. Zarazený som zostal už počas telefonátu. Zavolal som si v utorok s tým, že budem čakať minimálne 2-3 týždne (bežná čakacia doba Slováka). Na otázku kedy by som mohol prísť odpovedal: „Máte čas vo štvrtok“? Aspoň ma to nebude bolieť, povedal som si. Všetci ma varovali akí drahí sú islandskí zubári. Veď bodaj by aj nie keď ich je dokopy 10. Každopádne ani som sa poriadne nepozdravil a hneď mi spravil röntgen (priamo v ambulancii za 5 sekúnd, nemusel som si vyšlapať dve poschodia a čakať v rade 2,5 hodiny, v lepšom prípade cestovať do iného mesta kvôli poruche alebo nebodaj neprítomnosti personálu). Situáciu pochopil rýchlo a začal pracovať. Celkom som sa bál ale však na bolesť som zvyknutý. Veď všetci moji zubári boli zo Slovenska. Preto ma takmer rozosmial keď mi oznámil aby som pri najmenšom pocite bolesti povedal a dá mi injekciu, lebo zákrok nesmie bolieť. Keďže však pracoval s koreňom, akosi ku stretu s bolesťou nevyhnutne došlo. Po pol hodine vŕtania sa mi v ústach sme prešli ku plateniu. Cena 25 000 (cca 170 €) korún by nebola až taká hrozná. Horšie bolo, že pri podávaní ruky mi povedal: „Vidíme sa budúci týždeň“. Týždeň som mal teda na premyslenie ako mu oznámiť, že v akomkoľvek stave je môj zub, musí mi ho zatvoriť. V prípade ďalšej nutnej návštevy by ma lacnejšie vyšla letenka na Slovensko a naspäť. Našťastie aj on sám plánoval zub zatvoriť. Mimochodom, mali ste už v ústach vysávač? Ja áno. Zatiaľ čo zubár pracoval mi sestrička strčila do úst miniatúrny vysávač a stiahla z pracoviska všetko nežiadúce. Cítil som sa ako v budúcnosti. Dokonca som si všimol že začínam rozumieť po islandsky keď som postrehol že sa bavia o mne (kto by to bol povedal). Doktor sestričku opravil (pri zapisovaní do elektronickej karty), že nie som zo Slovinska, ale zo Slovenska. Koniec príbehu druhej návštevy dopadol viac ako dobre, po zaplatení 30 000 korún so znecitlivenou polkou tváre dúfajúc, že už (síce príjemného) doktora neuvidím nikdy viac, vybral som sa cez snehovú búrku domov. Aké bolo moje prekvapenie keď mi na nasledujúci deň už „od-znecitlivená“ časť tváre opuchla. Rady internetu a známych boli jasné. Ocot. Ten si však do úst pchať nejdem a oblievať si tým tvár nemalo zmysel. Strach z opätovného platenia (v živote som neplatil toľko ako za jeden zub na Islande, teda viac ako 400 €, strach bol teda oprávnený) ma držal až do pondelka ale keď ani potom mi opuch nezmizol, s malou dušičkou som prišiel za doktorom. Ten len čo ma zbadal v čakárni, s úsmevom na mňa kývol: „Vladimír, no poď ďalej“ – áno, už ma pozná. Samozrejme že mi spravil röntgen a trochu sa mi povŕtal v ústach. Po „zákroku“ zamieril na obvyklé miesto za počítačom kde som prišil o svoju dvojmesačnú výplatu v poslednej robote. „Dnes nevychádzaj z domu, jasné“? (Očakávali sme najhoršiu búrku za posledných 35 rokov, žiadna vyhrážka. „A dnes to máš zadarmo“. Usmial sa a podal mi ruku. Ja som sa nepýtal dvakrát, len som rýchlo zdrhol.

Neverili by ste, ale okrem zubárov je na Island drahý aj alkohol. Nie len že ho nekúpite nikdy inde, len v špeciálnych obchodoch nazvaných Vínbúðin, ale dať 45€ za sedemdecku zladej teqily z vás spraví abstinenta.

Asi mám nejaké šťastie na tieto peniaze či čo, ale (neviem akým spôsobom) sa mi pokazil mobil tak, že do „yack-u“ (tá dierka na slúchatká) sa mi dostalo zrniečko soli. Nie klasickej kuchynskej, ale tej čo posýpajú cestu v zime. Naozaj netuším ako. Každopádne som sa snažil zrniečko dostať von no ako inak som ho zatlačil úplne dnu, takže môj telefón si myslel že slúchatká sú celý čas zasunuté a keď mi niekto volal, nepočul som nič z reproduktorov. Telefón šiel teda do opravy kde som zase vysolil peknú pálku. Našťastie som absolvoval aj pracovné pohovory, akúsi nádej zarobiť si. Aby som sa však na jeden z nich dostal, musel som cestovať. Veď to je úplne v poriadku ísť autobusom 40 minút tam a naspäť kvôli 10 minútovému pohovoru kde sa ma nespýtali nič nové. Mal som sto chutí povedať im: VEĎ SOM VÁM POSLAL SVOJ ŽIVOTOPIS A MOTIVAČNÝ LIST!!! Čítame s porozumením že?  Dúfam ale, že to budem môcť chápať ako investíciu do budúcnosti. Ak nie, rozhodol som sa otvoriť si svoj vlastný biznis. Kaviareň s názvom „Láďo-číno“. Budem tam predávať Cappuccino, Apple-ccino a to najdôležitejšie: Čoko-ccino. Ale nikomu ani muk, je to obchodné tajomstvo a patent.

Nejakým spôsobom som sa stal závislým. Závislým na štrikovaní. Moja závislosť dospela až do toho bodu, že navštevujem kaviarne s príjemným prostredím a nerušene tam tvorím svoje majstrovské diela. Vždy sa mi samozrejme prihodí nejaká hlúposť. Napríklad minule. Štrikujem-štrikujem, keď sa po pár hodinách prebudím a uvedomím si, že pri vedľajšom stole je asi 12 dievčat. Štrikujúcich dievčat a ja som pri stole blízko pri nich sám chalan. Štrikujúci chalan. Našťastie začínal akýsi koncert tak som si rýchlo zbalil svoje ihlice a zmizol domov.

Tu na Islande čaká prekvapenie naozaj všade. Poznáte tie bankomaty vo vstupných halách bánk, kde musíte použiť svoju kartu aby sa vám otvorili dvere a vy ste mohli použiť bankomat? Do jedného takého som chcel raz večer vojsť, ale nejako mi nešlo otvoriť dvere. Keď sa otvorili, zistil som prečo. Najprv som cez hustý marihuanový dym nerozpoznal koľko osôb je vo vnútri ale po bližšom preskúmaní situácie a ponuke pridať sa ku skupinke som mal jasno.

Jeden z mojich cieľom na Islande bolo vidieť veľryby. Na „Whale-watching-u“ som aj bol. Však majú 99% úspešnosť videnia veľrýb. Ja ale plávam vždy proti prúdu. Ja som 1%!

-          Ten pocit keď zabudnete po slovensky a neviete do slovenčiny preložiť „ginger“ – zázvor.

Vedeli ste že:

Vstup na Island bol v minulom storočí pre černochov zakázaný? Dokonca aj americkí vojaci ktorí tu pobudli počas druhej svetovej vojny a následne počas studenej vojny boli výlučne bieli. Rovnako boli Islanďania zaujatí aj voči gayom. Kto bol gay, išiel do väzenia. Dnes sa situácia trochu zmenila. Uzavrieť manželstvo môžu dokonca aj v kostole.