Beh

         „A do puka, zase je to tu“, pomyslel som si, keď ma už dosť neznesiteľne zapichalo v boku a musel som zastať. Bežal som. Rád behávam. Teda... no dobre, pravdu. Rád behávam, ak práve nemám po ruke televízor, počítač, respektíve internet, alebo nejakú tú knihu. Ale aj tak o sebe s radosťou každému tvrdím že som športový typ a behávam. Však a nie je to pravda? Tento rok som už tretí – krát v športovom. Počítal som do toho samozrejme aj telesnú výchovu v škole.

             Najprv príprava, vlasy pekne uhladiť za čelenku, mobil skryť do vrecka, odkiaľ vedie káblik zastrčený v ušiach. Rýchlo obuť číňany a môže sa ísť.

             „Cestu, tu vo Zvolene nepoznám, tak si ju asi spravím.“ Vtedy som však zbadal chodník, vlastne to bola cesta, ktorá sa vlnila pomedzi stromy. Kebyže sa lepšie učím značky na vodičáku, ktorý som si vlastne ani nezačal robiť, ušetril by som si cestu, pretože bola slepá. Niežeby nevidela čo bolo treba, len na jej konci sa nachádzalo priveľa stromov a za nimi plot. Otočil som sa teda a namieril si to priamo na miestnu lúku. Škoda že som si v tú chvíľu neuvedomil že mám „miernu“ alergiu na všetko čo kvitne. Ešte že je len Máj, však?

            Po pár metroch sa cesta dvíhala, asi aj preto to nazývajú kopec a kľukatila pomedzi vysokú trávu.

„Kliešte budú mať hostinu“, pomyslel som si. Asi tak po sto metroch... no dobre tak po päťdesiatich, som musel zastať, lebo ma premohlo to neznesiteľné pichanie v boku. Ešte že som mal krásny výhľad na tú neuveriteľnú scenériu Zvolenskej prírody. Fakt krása. Vtedy sa mi už prvý krát kýchlo. Po pár minútach kráčania a kýchania zároveň som sa rozbehol, aj keď som veľmi nevedel kadiaľ bežím, keďže som mal oči plné sĺz. Však viete, to tá spomínaná alergia. Neviem prečo som žil v mylnom názore že tie vzorky napuchli omylom a ja v skutočnosti alergický nie som. Matka príroda mi to však veľmi rýchlo vyvrátila.

             Keď som sa dostal na miesto, ktoré mi pripomínalo časť z Pána prsteňov, otočil som sa a zistil som, že dole kopcom to ide oveľa, oveľa ľahšie. Čelenku som si dal počas behu dole, však načo by ma tlačila. Prečo sa ale neozvala, že si ju mám dať zase naspäť, keď som sa už dostal na sídlisko a moje vlasy vyzerali ako Hirošima po útoku som celkom nepochopil a dôveru voči čelenke som nadobro stratil.

             Po príchode domov a následnom pohľade do zrkadla som si uvedomil, po prvé, že ako náhle zarobím aspoň tri eurá, dám sa ostrihať, a po druhé, vďaka mojim červeným zaslzeným očiam, že som asi ozaj na niečo alergický.

Fredi