Banská

 

V zákrutách prašných ciest,

kde vymýšľal som plány,

útekom z dediny do veľkých miest,

milujúc sladké, no túžiť byť slaný.

 

Mal som odvahu,

v zásobe vždy striebornú mincu,

ako strieborné mesto,

ako jediné gesto.

 

Ktoré objíme a pritúli,

pohladká a prestane byť zima,

ako túžba hrať na klavíri,

aká len túžba človeka býva.

 

Nosím v peňaženke fotku dokonalosti,

je čiernobiela a nemá,

v časoch keď myslel som v cukríkoch,

keď cudzie slovo bolo Zmena.

 

Keď mal som svoju nabíjačku,

a nehanbil som sa prísť do hniezda,

no teraz padám vyčerpaný na kolená,

pre mraky stratila sa aj posledná hviezda.

 

Hrudky pamäti sa mi sypú medzi prsty,

slnko zapadá za náš strom,

sprej na skale ešte stále svieti,

no už nevidím svoj rodný dom.

 

Utekajúce uličky do kopca,

strácajúce sa v doline,

inšpirácie plné tajchy,

tajomstvo skryté v kotline.

 

Oprieť sa o známy múr

a vdýchnuť prach tých starých ciest,

pozorovať mĺkve lúky,

hriechy na pleciach si niesť.

 

Sny o sladkých dňoch už prešli,

prišiel krutý 18-ty deň,

teraz som už niekde inde,

nemusím sa pýtať či smiem.

 

Už ma netrápi schovávačka so slnkom,

či stanovanie za domom,

utekanie pred búrkou,

bláznenie sa vo svojom.

 

Už sme niekde inde,

už sme dávno preč,

no vždy keď sa pozriem späť,

v očiach mám slzy a strácam reč. 

 

Fredi