Ako som sa stal učiteľom - 21.2.2016

Island je úžasná krajina. Aj napriek snehovej metelici za oknom si ju neskutočne užívam. Čo iné sa totiž dá robiť ak nie pozerať filmy, čítať knihy a napchávať sa keď je vonku také počasie? No, popravde stále môžem ísť do posilky, horúceho prameňa, sauny, alebo si zaplávať, hoci bazén je vonkajší, aspoň je to o to väčšia výzva. Aby som vysvetlil situáciu, tá sa mi o niečo zmenila. Niekto sa ma pred časom spýtal: „čo nové“? Ako zvyčajne som odvetil že „ani nič“, no musel som následne dodať: „len som sa presťahoval a zmenil prácu“. A vtedy som sa tak trochu zamyslel že asi sa naozaj niečo zmenilo. Už to predsa nie je zmeniť brigádu z Tesca do Billy a namiesto do Žiaru dochádzať do Zvolena. Predsa len už mám svoj vek na to aby som to bral vážne  ( XD ).

Takže som dal Reykjavíku dovi-dopo a presunul som sa na miesto ktoré si všetci predstavíme keď sa povie Island. Ako by sme našim ľubozvučným jazykom povedali – do lona prírody. Predstavte si klasickú budovu školy so 4 domami okolo. Tým to hasne. Najbližšie mesto (Búðardalur) je vzdialené 20 km, s počtom obyvateľov 300 (nájdete aj číslo 750, avšak tam sa už počítajú všetky okolité farmy a menšie lazy ktoré majú adresu s názvom mesta, aj keď sú niekoľko kilometrov mimo, viď môj prípad). Autobusy tam samozrejme nechodia, najprv by tam musela byť autobusová zastávka. Čo ma sem teda priviedlo? Žeby som mal dosť hlavného mesta? Ani nie. Reykjavík zbožňujem. Ako ste si ale v posledných zápiskoch mohli všimnúť, vďaka návšteve zubára si môj bankový účet myslel že to balím. Presvedčil som sa o tom, že byť dobrovoľníkom je na nezaplatenie, avšak nezaplatené. Vďaka SEEDS, organizácii kde som ako dobrovoľník 5 mesiacov pôsobil som stretol rôznych ľudí a niektorích sa stretnúť naozaj oplatilo (srandičky – srandičky. Každý z nich mi niečo svojím spôsobom dal). Jedným z týchto ľudí bol aj Jörgen, ktorý hľadal nového človeka do organizácie ktorú so svojou manželkou vedie. Táto organizácia je postavená na princípe tábora, ktorý funguje už vo vyššie spomenutej škole. Jazdia sem školy z celého Reykjavíku, vždy na 5 dní. Našou úlohou je pripraviť im program. Záujmové hodiny tu majú od učenia sa ako vystupovať pred skupinou, cez budovanie si sebadôvery a dôvery, až po teambuildingy. Decká bývajú v izbách, nie v stanoch ako by sme v tábore očakávali, no neviem či by sa také pevné stany našli. Momentálne mám pocit že sa hýbe celý dom. Škola v ktorej ale na týždeň sú je plne zariadená, teda kuchyňa, telocvičňa, bazén, horúce pramene, sauna no a viac pre nás, zamestnancov ako pre nich, aj posilka. (Nemiestna poznámka: od všetkého mám kľúče muhaha)

Človek by si myslel že magister histórie je vhodný na stoličku do archívu. Kde to ja som sa v tejto práci akosi našiel. Momentálne sú moje hodiny o teambuildingových hrách, sebadôvere a dôvere navzájom a hodine capoeiry. Aj keď som im už navrhol hodinu dejepisu, ktohovie prečo, záujem z druhej strany nebol.

Rád by som povedal, že najlepšie na tejto práci je neporovnateľný plat s tými slovenskými, no klamal by som. To ako sa tu hľadám a nachádzam je neskutočné. Zhodou náhod práve keď som nastúpil začal v našej malej krajine štrajk učiteľov. Videl som rôzne príspevky na sociálnej sieti. Za, aj proti. Drvivou väčšinou proti boli práve tí, ktorí sa nevedia do kože učiteľov vcítiť. Vždy som s nimi sympatizoval, lebo ako dieťa som učiteľom chcel byť, no tiež som presne nevedel ako to u nich chodí. Po pravde stále neviem, pretože skutočným učiteľom nie som, no momentálne aspoň z časti vidím čo všetko musia zvládať. Niekedy, aj keď by som najradšej vybuchol a poslal „dieťa“ v puberte kade ľahšie, proste nesmiem stratiť nervy. Keď mi predvčerom zaklopali na kanceláriu 10 krát v priebehu 15 minút s tou istou požiadavkou deti z jedného tímu, musel som zachovať pokoj a s pomocou humoru im vysvetliť že nech skúsia zázračnú vec ktorú ľudská rasa označuje ako „rozprávať sa“ a nech sa najprv skúsia dohodnúť čo chcú a až následne ma poctia svojou prítomnosťou. (Musím povedať že v angličtine mi tento humor ide o niečo ťažšie). Čo som tým ale chcel povedať? Vyjadriť svoj skromný názor a postaviť sa za učiteľov a nie len pretože mám medzi nimi kopec známich a kamarátov, miestami aj najlepších. Pokiaľ  chceme v našej krajine niečo zmeniť, začnime s podporou školstva. Veď študenti boli vždy tí, ktorí začali so zmenou. Oni boli tí, ktorí volali po lepšom svete a ktorí častokrát doslova hýbali dejinami. Toto asi hovorí každý kto bol v zahraničí alebo má zo zahraničia kamarátov, no keď som ľuďom okolo seba povedal koľko zarába priemerný slovenský učiteľ, neverili mi. Následne som mal problém vysvetliť im, že naozaj nie sme až taká chudobná krajina ako by sa mohlo zdať a aj so mzdou ktorú máme a cenami ktoré sa v obchodoch objavujú, nejakým spôsobém prežíjame a bojujeme. Oni si to však nevedia predstaviť, nevedia pochopiť prečo by si mali uťahovať opasky a prečo s tým niečo nespravíme.

Dosť ale vážností, poďme sa pozrieť na zopár zážitkov z uplynulej doby.

Som sa tak zobudil v novej izbe a napadla mi myšlienka. „Existuje život po SEEDS“?

Ďalšia hlboká myšlienka mi napadla počas túry s deckami. Čo to znamená byť prvým z posledných? Predsa byť druhý!

Stáli sme v kruhu a všimol som si že dve dievčatá sú mimo kruhu. Prišiel som k jednej a hovorím: „poď, nájdi si miesto v kruhu“.

Ona na to: „nie“.

Ja: „prečo“? 

Ona: „Lebo nechcem“. V ten moment mi v hlave preletela pesnička od Justina Biebera (ktorého islandské deti úplne že milujú) a slová: „You should go and love yourself.“  V spojitosti s pesničkou, keď som počas víkendu navštívil kamošov v Reykjavíku a hovoril im zážitok, začali spievať: „Vlado don´t like you and he likes everyone.“

Bavil som sa so skupinou účastníkov kempu o tom kde sú dobré kaviarne keď jeden chalan z Holandska hovorí: „Dnes sme boli v jednej úžasnej kaviarni. Neviem názov, ale heslo na wifi bolo „I love coffee“.

Ak raz navštívite Island, hneď z letiska utekajte do najbližšej pekárne a kúpte si Hafraklatti. Najlepšie keksíky na svete.